Nedávno sme s priateľmi preberali jednu, podľa mňa veľmi zaujímavú tému, s ktorou by som sa chcel s vami podeliť. Zlozvyky! Ako už názov napovedá máme ich všetci, no nie každý je ochotný ich priznať. Napriek tomu, že všeobecne uznávané spoločenské normy nad nimi ohŕňajú nos, mne to také hrozné nepríde. Veď ako by svet vyzeral, keby sme všetci do jedného boli krásni bez jedinej chybičky, nádherne vyfešákovaní, správajúci sa podľa štandardov, nevybočujúci z radu?! Pre mňa by to bol jeden veľmi zle natočený Matrix béčkového formátu, kde by každý nie človek, ale jeden na druhého sa podobajúci humanoid, stratil svoju špecifickú charakteristiku. Možno sa divíte, ale aj zlozvyky nás definujú. Úlohou tohto článku nie je odsudzovať, práve naopak. Jeho úlohou je prebudiť vo vás zvedavosť, túžbu začať si viac všímať správanie ľudí naokolo a tým poznávať rozmanitosť sveta.
Začnime teda od toho najmenej zvláštneho zlozvyku. Pukanie alebo praskanie kĺbov.
Minulú stredu sa mi stalo, že som cestou v metre celkom nezvyčajne nemal nasadené slúchátka, keď to zrazu prasklo! Mám dôvodné podozrenie, že ľudia trpiaci týmto zlozvykom, majú z nejakej neznámej príčiny, darovanú superschopnosť puknúť kĺbom vždy, keď je najväčšie ticho. Skúste v preplnenom metre zachytiť čo i len sekundu ticha! Takmer nemožné. A mne sa to zrovna podarilo. Chlapík sediaci naproti mne si rituálnym spôsobom vyhrnie rukávy na košeli, predpaží ruky, počká si na ten moment, ktorý mu život vždy tak záhadne prihrá a s prekríženými prstami dívajúc sa mi do očí, vykoná každodenný obrad. Priznám sa, mal som divný pocit. Akoby to divadlo patrilo len mne. Samozrejme som mu za tú elegantne predvedenú show dvakrát zatlieskal viečkami a spečatil to jemným poloúsmevom. Ale ako to už býva: show must go on! Grande finále spočívalo v perfektne zvládnutom dvojitom zlomení krku z oboch strán. Ten zvuk mi ihneď pripomenul scénku „Otík vs. holuby“, zo známej komédie Vesničko má středisková. Tentokrát sa už potlesk nekonal, pretože som mal dosť práce so zbavovaním sa námrazy, ktorá mi prebehla po chrbte.
Pri holuboch na chvíľku ešte zostaneme, lebo sa to týka ďalšieho zlozvyku. Špáranie sa v nose.
Odmalička pestovaná, rokmi zdokonaľovaná, v dospelosti bravúrne utajovaná technika dolovania tzv. „holubov vnútorných“ alebo ak chcete sopľa z nosu. Či je to malíček, ukazovák, pravá či ľavá ruka, dôvod je vždy ten istý. Vybrať tú iritujúcu nepríjemnosť z nosnej dierky. Stáva sa to pomerne často, ale nie každý si to všimne. Napríklad ja to vidím skoro v každej krčme na záchode. Postavím sa k pisoáru a zatiaľ čo vykonávam životne dôležitú činnosť, pozerám na stenu predo mnou, kde sa nenápadne na bielych kachličkách vyníma organická guľôčka neznámeho pôvodu. Neskúsené oko podnapitého štamgasta si ju len ťažko všimne a asi aj veľmi ťažko vyprodukuje, ale ja ju zbadám takmer vždy. Ihneď mi napadne, že ho tam nielen sopeľ, ale aj čas musel veľmi tlačiť, keď to nedal aspoň do toaleťáku. Nuž každý má svoje dôvody. Ja som to síce ešte na vlastné oči nevidel, ale legenda vraví, že aj dospelí ľudia sú schopný nielen vyberať, ale následne aj pojedať. Platí to aj pri špáraní sa v ušiach. Podľa kanadského profesora Scotta Nappera je vŕtanie sa v nose a následné vloženie rúk do úst dokonca zdraviu prospešné. Môže to údajne posilniť imunitný systém. To isté by malo platiť aj pri ďalšom zlozvyku. Ohrýzaní nechtov.
Ohrýzanie nechtov praktikujú milióny ľudí po celom svete a ich rady sa exponenciálne zväčšujú. Osobne sa čudujem, prečo to ešte stále patrí do kategórie zlozvyk. Ba dokonca je to už diagnóza. Onychofágia. Vraj to u môžeme zaradiť medzi sebapoškodzovanie, ale ja to tak tragicky nevidím. Nemám proti tomu nič, no sú chvíle kedy ma to neskutočne štve. Pozeráte v televízii alebo v kine super drámu, keď v tom najlepšom momente pri záverečnej scéne sedíte ako na ihlách s pootvorenými ústami, v očakávaní konečného rozuzlenia a spoza hlavy sa ozve tupý zvuk spojenia hornej a dolnej čeluste oznamujúci, že sa dielo podarilo zavŕšiť. „A standing ovation by si nechcel?!“ hovorím si pre seba. Pravdou je, že ľudia praktikujúci ohrýzanie nechtov sa neraz dostávajú do tranzu, kedy si vôbec neuvedomujú svoje konanie, až sa niekedy bojím takého človeka z toho stavu zobudiť. Čo ak je to ako s námesačnosťou? Zobudíš ho a môžeš mu natrvalo poškodiť mozog. Rozhodol som sa nepoškodzovať mozgy, väčšinou v tichosti čakám, kedy to skončí a potom s údivom sledujem aké malé môže mať človek nechty. Videli ste už niekedy milimetrový necht? Nechcite!
Ešte jedna vec ma na týchto ľuďoch fascinuje a deje sa to hlavne popri pozeraní TV. Tie ich vykúlené oči. Ruka prilepená na perách, sánka v pohybe a oči upriamené na objekt pozornosti sú väčšie a nevinnejšie, ako za normálnych okolností. Keby sa nimi na mňa pozrel nejaký neonacista, asi by som mu vedel odpustiť jeho osudové zlyhanie vo forme nasledovania chlapíka s trápnym polofúzom. Ale nieee, robím si srandu. Hodil by som mu na hlavu igelitku z Billy a poslal ho kadeľahšie aj s jeho rozbombardovanými prstami.
Určite každý z vás pozná výrok : „lepší jeden prd, ako päť doktorov.“
Reč bude presne o tomto zlozvyku. Niekto síce môže namietať, že sa o zlozvyk nejedná, že je to dokonca kvôli lepšiemu zdraviu nejaká prazvláštna povinnosť. Áno! Ale len v prípade, že by človek nemal inú možnosť (čo takmer vždy má) a musel by ísť s „pravdou“ von.
Ako už všetci dobre vieme, tento zlozvyk sa týka len mužov, lebo ženy už odjakživa vypúšťajú nežné obláčiky trblietok, ktoré znejú ako smiech jednorožca a voňajú ako dúha. A bol by som rád, keby to až do mojej smrti takto ostalo.
Typická situácia. Sedíte pod slnečníkom na teráske nejakého fajn podniku a náhle na dlhej drevenej lavici zacítite vibráciu. Netreba sa hneď ukvapovať. Veľa krát je to len vibrujúci telefón nervóznej manželky zháňajúcej sa po, v tejto chvíli už dosť nemohúcom, manželovi. Ale skúsený pozorovateľ už približne vie, akú intenzitu a dĺžku má vibrácia telefónu a keď máte nervy na spodnej časti stehien tak citlivé, ako mám ja, správne vyhodnotíte situáciu ako spoločensky neprípustnú. V tejto chvíli si musíte dať veľký pozor, aby ste nijako nereagovali. Nie pre to, že by ste mohli strápniť dotyčného, ale v týchto prípadoch platí viac, ako inokedy známe príslovie, že trafená hus zagága! Potom vás čaká zbytočné vysvetľovanie, ktoré aj tak nikoho nepresvedčí o vašej pravde. Detinské, ale je to tak! Mňa v takých chvíľach najviac fascinuje ten moment tajomna. Najprv sa pomocou svojich nôh snažím zistiť smer odkiaľ vibrácia prišla, potom sa nenápadne začnem obzerať a v duchu si vravím: „Kto to asi mohol byť? Henten? Tamten? A ako to teraz asi zakamufluje? Bude sa červenať, potiť, zahovárať?“ Je to veľmi zaujímavá sonda do sociálneho správania sa spoločenských neznabohov. Kľudne to niekedy vyskúšajte.
Zabudol som sa zmieniť , že tento zlozvyk majú v obľube aj psy (činčili to nerobia a o mačkách neviem, pretože ich nemáme). Konkrétne náš Čingischán. Tak ušľachtilé plemeno a také prasa! Robí to veľmi prefíkane a najmä potichu. V obľube má vypúšťanie „tíšanov zákerných“ namiesto „rachmanov dunivých“, za ktoré by si určite vyslúžil pokarhanie a krik. Môžete si to predstaviť asi takto. Donesiete si pred TV chutnú večeru, pes sa posadí vedľa vás. Neustále svojimi smutnými očami pozoruje, čo dobrého ste si navarili. Vám je ho samozrejme ľúto, ale kvôli rešpektu v rámci pravidla vodcu svorky, mu nemôžete hodiť ani kúsoček jedla z taniera. Naraz v nosných dierkach zacítite mŕtvolný závan, ako keby si Tutanchamónova múmia každý týždeň dávala na obed pokazené storočné kura, zapíjala to „vajcovkou“ z prírodného prameňa, zatiaľ čo zubná kefka okolo nej naposledy prebehla pred 3211 rokmi. „No Fuj Čingis! Že ťa hanba nefackuje!“ Potom sa naňho pozriete a po päťminútovej pauze na balkóne mu väčšinou odpustíte. Oni za to nemôžu, lebo nie sú ako ľudia, ktorí sa sami dobrovoľne nechali zavrieť do klietky konvencií a spravili si z prirodzenej ľudskej potreby „zakázané uvoľnenie“.
Poďme sa teraz pozrieť na dva, pre mňa celkom kuriózne zlozvyky. Prvým je jedenie kostí.
Áno správne vidíte a možno aj tušíte, že tento zlozvyk sa teraz nebude týkať psov. Poznám zopár ľudí, ktorých som videl alebo sa mi priznali, že tejto činnosti holdujú. Oni priamo tie kosti totiž nejedia, ale vyciciavajú z nich nejakú vraj veľmi chutnú huspeninovú hmotu, ktorá sa nazýva špik. Proti gustu, žiadny dišputát! Zvuk, ktorý hltač kostí pri dolovaní živočíšneho pokladu vydáva sa dá prirovnať k lúskaniu orechov, s tým rozdielom, že po prasknutí príde na rad dlhý zvuk výcucu a za ním nasleduje víťazný mľask (čo je ďalší zlozvyk, ale tomu sa tu nebudem venovať). Aj ten pohľad na môj tanier a tanier hltača kostí po dojedení kuraťa je famózny. Na jednej strane kôpka kostí, na tej druhej kôpka prachu a spokojný výraz najedeného jedinca vo svojom prirodzenom prostredí. Stretnutie s týmito jedincami je pre mňa skôr vzácnosťou, ako pravidlom.
Tým druhým je pre mňa pojedanie vlastných (dúfam, že to tak naozaj je) chrást.
Obrázok pre vaše vlastné dobro neuverejním.
Tento zlozvyk je veľmi ojedinelý a práve preto je pre mňa zároveň fascinujúci, ale aj v istom zmysle zvrátený. Viem, že toto je iba môj problém, lebo pri pohľade na vlastnú krv mi nie je moc do smiechu. Naopak okamžite musím vyhľadať kľudné miesto a kvalitne svoj zážitok očného stretu s ňou predýchať. Napriek tomu som to raz vyskúšal. Nie je to vôbec také hrozné, ako sa zdá. Sladký pozostatok z pádu z bicykla mi v ústach pripadal ako chips. To bol môj posledný kontakt s touto kratochvíľou. Ľudia nielen pojedajú, oni si do toho ešte aj všemožne rýpu a špárajú, aby sa časom vytvorila ďalšia chrasta a mohli sa tak oddávať nekonečnému kolečku obnovovania a rozpadávania. Tu je taktiež zaujímavé sledovať zlozvykom postihnutú osobu. Tá cieľavedomosť, sústredenosť sprevádzaná vysunutou špičkou jazyka v kútiku úst. Ten dokonalý cvik jemnej motoriky so špendlíkom v prstoch je prosto úžasný.
Teraz len v rýchlosti spomeniem niekoľko ďalších zlozvykov, ale nebudem sa im podrobnejšie venovať.
Ohrýzanie ceruzky či pera, nervózne klepanie chodidlami o zem, omotávanie si vlasov okolo prstu alebo ich hryzenie, jedenie papiera, škrabanie sa naintímnych miestach, duckface grimasy na fotkách, olizovanie si prstov po jedle, nadávanie, negatívny pohľad na všetko a na všetkých... Je ich ešte ďaleko viac.
Rád by som tento článok ukončil činnosťou, ktorá asi nie je zlozvyk (podľa toho z akej strany na to nazeráte). Nazývajme to teda „dobrozvyk“.
Predstavte si, že večer spokojne ležíte doma v posteli, unavení ako Rumun po 18 hodinovej šichte odrobenej v bahnitej bani, a tu zrazu z druhej strany postele ozve sa jemným hlasom : „Zlatko, škrabkaj ma!“ V tej chvíli podaktorých určite napadne známy to výrok starého Škopka zo Slunce, seno trilógie : „Dej mi pokoj fúúúrt!“ Lenže to by bola chyba. Pretože tu sa naskytá možnosť zabiť dve muchy jednou ranou, čo predstavuje obojstrannú spokojnosť. Nielenže po zvládnutí techniky dokonalého škrabkania budete mať možnosť dívať sa na nevinnú tvár v hlbokom spánku s úsmevom na perách, budete mať totiž ovládač od TV len a len pre seba. To znamená, že si môžete konečne pozrieť napr. nočnú NHL, NBA alebo bojový film, čo by za bežných okolností nebolo možné bez boja vo forme hádky.
Čo dodať na záver? Nebudem napomínať, ani presviedčať, aby ste svojich zlozvykov zanechali. Každý sa musí pre zmenu rozhodnúť sám. Už len doplním. Pozerajte sa s otvorenými očami okolo seba, všímajte si jemných detailov a namiesto hnevania, radšej sa nad kurióznymi situáciami pousmejte a uvidíte, že aj za pomoci týchto maličkostí sa môže deň stať pekným.
2025 ©