Články od fijok

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno sa vás spýtam: „Veríte na čarodejnice?“ Ale pozor! Nemyslím tým korpulentnú dámu s hustým obočím, dlhým nosom, majestátnou bradavicou na nose, na ktorej vyrastá miniekosystém. Tú, ktorá vám cez okienko na vlakovej stanici so šibalským úsmevom hodným školskej praxe piatich zubárov za desať korún podáva dva dokrčené hárky toaletného resp. brúskového papiera z Tesca. číst dál

„Čau!“ číst dál

Keď som mal dvanásť rokov, boli sme na tradičnej návšteve u nášho rodinného známeho. Tento človek, ktorý dobre poznal hory, nám veľakrát rozprával príbehy, ktoré sa odohrali v okolitých lesoch. Síce vo veľkom holdoval alkoholu, no nikdy nebol nepríjemný alebo agresívny. Keď si vypil, rozviazal sa mu jazyk. Následne spomínal desiatky príbehov. Mal veľmi dobre rozvinuté rozprávačské schopnosti. Človek im vďaka tomu poľahky uveril. Moji rodičia ho vždy napomínali, aby nám neoblboval hlavy fantasmagóriami, ale on na to len odvrkol:„Všetci si predsa zaslúžia vedieť veci, o ktorých sa človek bojí hovoriť.“ Poviem vám jeden jeho príbeh, ktorý mi utkvel v pamäti. číst dál

Kto prvý sa o teba postará,  číst dál

„Ako každý deň, hrali sme sa so sestrou pri rybníku, ktorý bol neďaleko nášho domu. Bol lemovaný vysokými dubmi, schovaný pod kopcom naľavo od neho. Ja som hádzala žabky. Snažila som sa prekonať svoj rekord ôsmich odrazov, zatiaľ čo moja staršia sestra Anička skúmala život v potoku, ktorý sa vlieval do rybníka. Bola veľký špekulant a zvedavec. Občas striehla s veľkou nádobou na raky a odchytávala si ich pre jej ďalšie pozorovanie. Odrazu sme zbadali našu mamu, ako zbieha dole kopcom ku nám. Kričala na nás, aby sme sa vrátili. Rukami si pridŕžala sukňu, udýchaná bežala smerom k nám. „Anička, Marcelka, poďte rýchlo domov!“ „Mamí, ešte jedného ráčka si chytím a pôjdeme“, oponovala Anička. „Nie! Už aj domov! Rýchlo!“ Takto vystrašenú som ju ešte nevidela. Bola bledá, triasla sa, jej hlas bol rozkolísaný, plný strachu. Myslela som, že nás zvoláva kvôli búrke, ktorá sa hnala našim smerom, no to čo malo prísť by som nečakala ani v najhoršom sne. číst dál

Pamätám si na ten deň, akoby to bolo dnes. Je piatok podvečer, práve vychádzam z metra, vykračujem si podchodom, kde míňam predavačku kvetín, ktorá tam z času na čas ponúka pekné kytice za rozumný peniaz. Najprv som ju v tichosti obišiel, no po pár metroch som sa zastavil. Na um mi prišla myšlienka, že kúpim kyticu pre moju spolubývajúcu, spravím jej radosť, pretože som už dlho neobdaroval ženu kvetinou a popravde mi to dosť chýbalo. „Strúham“ teda otočku, vraciam sa k pani, ktorá sedí na vozíčku, je zabalená do hrubej deky, s úsmevom na perách vítajúca každého človeka. Vyťahujem posledné d... číst dál

Zamyslený muž sa krívajúc potáca hore ulicou. Je premrznutý, trasie sa. Vie, že musí ísť, aj keď je jeho cieľ neznámy. Pod deravými topánkami zvierajúcimi napuchnuté omrzliny vŕzga mokrý sneh. Dlhé roky mu tento zvuk pripomínal detstvo u svojej tety na horách, kde zvykol tráviť zimu s kamarátmi v opojení guľovačky či sánkovačky. Radosť z týchto spomienok sa však vytratila. S každou vlnou nepríjemného vetra sa na jeho tenkých nohách rozochvejú nohavice, akoby to boli vlajky vztýčené na vysokých žrdiach. Jeho neupravená dlhá brada je pokrytá ľadovými kryštálmi, pod ktorou sa ukrývajú do fialo... číst dál

Zostupujem dole po špirálovitých schodoch, pokračujem chodbou, ktorá sa podobá na vchod do stredovekej kobky. Vzduch je nasiaknutý mŕtvolným pachom hudby, ktorá mala byť už dávno pochovaná spolu so spomienkami na komunistické praktiky závistlivých ľudí. Hlavou mi niekoľkokrát prebieha otázka: „Prečo som sa na to nechal nahovoriť?“ Ale keďže som zodpovedný človek a snažím sa splniť každý jeden daný sľub, musím tento večer nejako prežiť. Psychicky aj fyzicky. Nemôžem uveriť tomu, že mám za tú hrôzu zaplatiť 150czk. Nuž, čo sa dá robiť? Platím! Dovnútra „oldskúlovo“ vyzdobeného klubu ma vpúšťajú dve holohlavé gorily, ktoré svoj krk stratili na mieste, kde zavesili na klinec svoju galantnosť a začali sa trénovať na biletárov. číst dál

Holokaust (hebrejsky šoa) patrí k najhroznejším udalostiam v dejinách ľudstva. Jedná sa o systematické a štátom podporené vyvraždenie nielen Židov, ale aj ďalších etnických, náboženských či politických skupín, telesne a mentálne postihnutých, homosexuálov, počas 2. svetovej vojny. Toto slovo je pre mňa definíciou zbytočnej smrti, neznášanlivosti, utrpenia, závisti, pýchy a vyvyšovania sa nad ostatných. Je symbolom toho, kam až ľudská zvrátenosť pod vplyvom strachu a propagandy môže zájsť. Má nám neustále pripomínať, aby sme si uvedomovali, akú hodnotu má ľudský život a dokázali vnímať rozdiel medzi dobrom a zlom, zároveň aby sa nič podobné v dnešnej, ale aj budúcej spoločnosti neopakovalo. číst dál

(UPOZORNENIE! Článok obsahuje expresívne výrazy ľudovej slovenčiny) číst dál

V malej izbe sedí zhrbená starenka. Pri pomaly dohorievajúcej sviečke, ako zvyčajne, vyšíva svoj originálny vzor na biele plátno. Jej výtvory sú všade. Tmavomodré výšivky sú na obrusoch, obliečkach perín, šatách. Visia aj na stenách vo forme kruhových či štvorcových obrazov. Stará žena má silne zvráskavenú tvár, ktorú omotáva tuhým uzlom priviazaná biela šatka so zlatistým tradičným vzorom. Na jej tvári sa však nevynímajú len vrásky smútku a životných skúšok, vôkol očí má do kože vryté aj vrásky šťastia a smiechu. Je najstaršou obyvateľkou horskej dediny, no nielen vďaka tomu si ju všetci z tejto aj okolitých dedín vážia a rešpektujú. Nikdy nechodila do školy, ale jej životná múdrosť je nespochybniteľná. Nejeden sused si k nej chodí pre rady pri dôležitých životných rozhodnutiach. číst dál

Rozhodol som sa napísať krátku recenziu na dokument Cooltúra, pretože si myslím, že by ho mal vidieť každý rozumný človek. A po štvrtom zhliadnutí (vždy v inej spoločnosti) v priebehu týždňa, považujem za svoju povinnosť vás na naň upozorniť. číst dál

Keď som zakladal tento blog, sľúbil som sám sebe, že do neho nebudem ťahať politiku. Situácia ma však donútila (dúfam, že prvý aj posledný krát) porušiť svoj sľub.  Použijem teda nedávne víťazstvo „kyslej a výbušnej orandžády,“ ako príklad k pochopeniu nosnej myšlienky, ktorú vám chcem načrtnúť. Možno budete namietať, ale presne to čo sedí na hrade, v poslaneckých laviciach, štátom obsadzovaných úradoch, či teraz už farebnom dome, si právom zaslúžime. číst dál

Už je to tu zas! Obrovské nápisy a vysvietené billboardy nás opäť dva mesiace predom začínajú upozorňovať, že nastal čas prevetrať peňaženky a spomenúť si na svojich blízkych. Niektorí to už majú za sebou, iní si na to šialenstvo ešte musia počkať. Čím viac sa bude blížiť deň D, tým horšie to bude v obchodoch vyzerať.  Zvykli sme si predbiehať sa v tom, kto bude mať krajší, väčší, zaujímavejší dar a pritom nám uniká hlavná podstata. Samozrejme česť výnimkám, ktoré potvrdzujú pravidlo. číst dál

Príbeh sa inšpiruje skutočnými výpoveďami ľudí, ktorí prežili cestu tam a späť. Čerpal som zo zápiskov a rozhovorov za posledných 50 rokov. Použil som v ňom indície, ktoré sa opakovali dosť často, takže som ich nemohol ignorovať... číst dál

Nedávno sme s priateľmi preberali jednu, podľa mňa veľmi zaujímavú tému, s ktorou by som sa chcel s vami podeliť. Zlozvyky! Ako už názov napovedá máme ich všetci, no nie každý je ochotný ich priznať. Napriek tomu, že všeobecne uznávané spoločenské normy nad nimi ohŕňajú nos, mne to také hrozné nepríde. Veď ako by svet vyzeral, keby sme všetci do jedného boli krásni bez jedinej chybičky, nádherne vyfešákovaní, správajúci sa podľa štandardov, nevybočujúci z radu?! Pre mňa by to bol jeden veľmi zle natočený Matrix béčkového formátu, kde by každý nie človek, ale jeden na druhého sa podobajúci humanoid, stratil svoju špecifickú charakteristiku. Možno sa divíte, ale aj zlozvyky nás definujú. Úlohou tohto článku nie je odsudzovať, práve naopak. Jeho úlohou je prebudiť vo vás zvedavosť, túžbu začať si viac všímať správanie ľudí naokolo a tým poznávať rozmanitosť sveta. číst dál

Keď sa povie dovolenka, mnohým z vás sa pred očami zjaví nádherný obraz zlatistej, či bielej pláže, modrá obloha, čajky poletujúce v diaľke obzoru, smiech okolo vášho lehátka pobehujúcich detí, zatiaľ čo vy popíjate mojito s blaženým úsmevom na tvári. Alebo to môže byť „klasická slovenská dovolenka“ stojac s lopatou v ruke pri miešačke, ktorú trávite opravou domu, prerábaním bytového jadra, či prácou na záhrade. Donedávna tomu bolo u mňa podobne. číst dál

Bol teplý, takmer letný večer, vietor sa pohrával s korunami stromov, v malom prastarom domčeku sa viedol rozhovor, ktorý mnohým zmení život. V piecke plamene oblizujú hrubé kláty dreva, príjemné svetlo rynúce sa z otvorov na dvierkach pece, vrhá mihotajúce sa tiene ľudských postáv na okolité steny. číst dál

Aký lepší a pôvabnejší názov može dať človek miestu, kde si odkladáte papiere, úvahy, nápady, myšlienky? Fijok. Čiže šuflík resp. zásuvka. A presne to je tým dôvodom, prečo som svoju stránku takto pomenoval. Toto ľúbozvučné slovíčko, ktoré sa tak pekne vyslovuje, som po prvýkrát počul od našej nebohej starej mamy, keď som bol ešte malé dieťa, tráviace každé leto na oravskom vidieku. Ktovie prečo si ho odvtedy pamätám, ale niečo mi vraví, že to bude kvôli písaniu týchto stránok. Alebo to bolo kvôli tej krásnej vete, ktorú mi na konci každého pobytu u nej povedala : "Vnúčik! Hybaj a dones mi ... číst dál