(UPOZORNENIE! Článok obsahuje expresívne výrazy ľudovej slovenčiny)
Legendárny príbeh o kráľovi zlodejov všetci dobre poznáme. Sú o ňom zmienky v knihách, učebniciach, píšu sa básne, príbehy a inšpiruje nás aj 300 rokov po jeho smrti. Ale keďže históriu, ktorá sa mnohokrát nezhoduje s reálnymi faktami, píšu víťazi, dal som si tú námahu, aby som vám priniesol autentický prepis toho, čo sa stalo v predvečer jeho smrti.
Skôr než rozpoviem tento príbeh, dovoľte mi vysvetliť vám zopár základných a dôležitých pojmov nutných k dokonalému pochopeniu situácie. Termín „junácka pasovačka“ pochádza ešte z predjánošíkovských dôb. V preklade to znamená bitka mladých chlapov, ktorá sa zvyčajne konala kvôli správnemu určeniu vodcu akéhokoľvek zoskupenia. Nebolo však výnimkou, keď sa použila na vyriešenie medziľudských sporov či bojov dvoch znepriatelených skupín. Jedná sa o tzv. bitku inteligencie, ktorá je okorenená humorom. Učebnice nám hovoria, že išlo o bitku fyzickú , no opak je pravdou. Správny veliteľ totiž nemôže byť len fyzicky zdatný. Musí ovládať stratégiu, byť kreatívny v prípade únikov či správneho naplánovania útoku. A presne týmto spôsobom sa to dalo jednoducho zistiť.
Prebieha to nasledovne:
Publikum alebo zvyšok zoskupenia utvorí kruh, kde sa do stredu proti sebe postavia dvaja najzdatnejší, zároveň najinteligentnejší jedinci, vybraný zo skupiny, s cieľom vyradiť súpera pomocou slov. Doprovod im zabezpečuje na mieste vytvorená hudba, do ktorej sa musia triafať s čo najväčšou presnosťou. Zvyčajne ju tvorili zvuky fujary, píšťaly, drumble, niekedy aj huslí. O udanie rytmu sa starali tzv. „papuliari“. Skladali všakovaké opakujúce sa rytmy len pomocou svojich úst. Bitka bola rozdelená na dve kolá, z toho prvé pozostávalo z 16tich veršov, druhé z dvadsiatich. Junáci sa striedali po každom kole. Po týchto dvoch kolách a určení víťaza nasledovalo posledných osem veršov, ktoré prednášal porazený. Boli podané bez hudby, kvôli správnemu a plnému pochopeniu, keďže v sebe zvyčajne skrývali nejaké dôležité posolstvo. Môžeme to tiež chápať ako posledné slová porazeného. V boji neplatili žiadne obmedzenia, čo sa obsahu týka, pretože bolo zvykom nebrať si nič osobne. Mohli sa používať hanlivé výrazy, útoky na rodinu, priateľov, spolubojovníkov oponenta, riešili sa aktuálne problémy a témy. Celý prejav bolo vysoko improvizačný. Úlohu rozhodcov zastávalo publikum, ktoré podľa svojich interných, nepísaných pravidiel do boja nemohlo zasahovať. Intenzitou svojho potlesku a kriku na konci každého kola nakoniec jasne určilo víťaza. Hodnotila sa kreativita, vtip, dômyselnosť výrokov, správne použitie výrazov, celkové prevedenie v rámci hudby. Výsledok bol rešpektuhodný, nespochybniteľný a nevratný.
Tu je príbeh poslednej junáckej pasovačky v histórii zbojníctva:
V podtatranskej doline, kde zapadajúce slnko nápadne preťahuje tiene stromov, sa v malej krčme na úbočí jednej z hôr odohráva tradičná dedinská tancovačka. Spoza zatvorených dverí bolo počuť tlmený zvuk huslí, drumble a spevu mládencov, zatiaľ čo ženy sa starali o obsah ich pohárov. Boli to zbojníci, ktorí sa nechali naverbovať obávaným zlodejom Jurajom Jánošíkom. Podaktorí z nich z vonkajšej strany strážili vchod a pozorovali okolie kvôli možnému útoku uhorských žandárov. Odkedy bola na Jánošíkovu vrkočmi posiatu hlavu vypísaná odmena 50 zlatých, nemohli nič nechať náhode. Zábava po západe slnka ako zvyčajne gradovala aj vďaka množstvu vypitej pálenky značky „tuhô“. Popri speve, krúteniu valašiek nad hlavami a popíjaniu, sa tí najlepší venovali tradičnému ľudovému akrobatickému tancu, za ktorý by sa nehanbil nejeden dnešný „capoeira“ tanečník.
Zatiaľ čo sa predbiehali v tom, kto urobí najkvalitnejší trik, vonku sa pod rúškom tmy potichu približovali uhorský žandári. Podľa vopred zistených informácií mali prehľad o presnom rozmiestnení strážcov, preto nemali problém s ich zneškodnením. Celá akcia bola tichá a bezbolestná. Aspoň pre uhorcov. Keď sa o hliadku postarali, rozmiestnili sa vo veľkom tesnom kruhu vôkol krčmy. Veliteľ uhorských žandárov nohou vykopol dvere, hudba stíchla a skupina zbojníkov zostala v nemom úžase sledovať žandárov rútiacich sa dnu. „Kde je ten darmožráč vrkočatý?!“ zreval hlavný žandár. Mal na mysli kráľa zlodejov. „Tu som!“ Odstúpil od zadnej steny odhŕňajúc rukou jedného zo zbojníkov. „No nebudete to mať také ľahké, jak si myslíte. Som totiž najlepší zo všetkých a v pasovačke proti mne nemáš žiadnu šancu!“ sebavedome prehlásil Jánošík. „To sa uvidí!“ kontroval veliteľ. Netrvalo dlho, keď sa okolo parketu spontánne utvoril veľký ľudský kruh. Hudby sa chytili najlepší hudobníci z bandy, zatiaľ čo papuliarov tvorili traja uhorci. Po prvom takte sa začali všetci vlniť, prešľapovať z nohy na nohu, súhlasne prikyvovať hlavami do rytmu hudby v očakávaní veľkej bitky slov. Ozval sa úvodný ostrý zvuk fujary, postupne sa pridala drumbla a husle. Prvý išiel Jánošík. Zádumčivo premýšľal čo tomu naničhodníkovi povie. S nenávistným výrazom v tvári spúšťa svoju kanonádu ihneď po zapojení papuliarov.
„Dobre teraz slúchaj, ja viem po čo si ideš,
lenže z tejto bitky ako porazený vzídeš.
Bez ostrého jazyka sa tu nezaobídeš!
Pozor, nech po mojich slovách s plačom neodídeš!
Probovali ste ma chytiť po mnoho rokov,
ja bol som porád pred vami o tisícpäťsto krokov.
Chceli ste mi z chlapcov spraviť mojich sokov.
Chceli ste ma navliecť do uhorských ťažkých okov.
A teraz si myslíte, že sa vám len tak dám?
Že moje telo pokľakne vám priamo ku nohám?
Že by som sa mal klaňať takýmto paskudám?
Že si pred vami galgani do gatí nakydám?
HA! To ste teda na omyle vyvrheli biedni,
dám vás dole všetkých, trebárs ste tu stáli siedmi.
Rým mám dôsledný, nevšedný, jazyk furt neposedný,
moje slová zabijú ťa, trhan treťotriedny!“
Jánošíkova snaha a cit pre výber správnych slov, bola odmenená potleskom a náruživým hukotom svojich zbojníkov. Veliteľ žandárov nechal dohrať fujarovú pasáž, počkal si na nevymáchané uhorské papule, ktoré opäť zadelili nekompromisný ústny rytmus a spustil:
„Po mojich rýmoch budeš viac zbitý ako sýty.
Ostrým mojim jazykom zbičujem tvoje city.
Radšej si mal zostať v horách, pľuhavec neumytý,
nemáš ani tucha, koľko mám slovnej kapacity!
Teraz už dobre rozumiem, prečo sa voláš Juraj.
Rodičia dávno vedeli, že bude z teba chumaj,
že bude z teba pliaga, ktorá smrdí až za Dunaj.
Odtiaľ sú tvoji páni, na to nikdy nezabúdaj!
Onakvejších už som dostal, ty budeš pre mňa malina,
strachom si roztrasený jak starý somár, ktorý skapína.
Keď na teba teraz kukám, zaraz ma napína,
tvoje nacengané telo chlapa nepripomína.
Hráš sa na hrdinu, no si farizejský falošník.
Ešte aj v dospelosti musíš chodiť na nočník.
Si sraľo, luhár, prekliaty ničomník,
moje slová ti vytesajú náhrobný pomník!“
Po týchto rýmoch nasledoval potlesk a dupot uhorských žandárov, ktorí svojim konaním podporili svojho „šéfa gangu“. Juraj pomedzi jeho prednes chodil dokola, prešľapával z miesta na miesto, premýšľal, ako sa mu za jeho tvrdé verše „odvďačí“. Opäť sa čakalo na zvuk z fujary, ktorá vždy značila vstup do nového kola. Tentoraz musel ísť naplno, pretože toto kolo bolo rozhodujúce. A napriek tomu, že mal už, ako sa vraví „niečo pod čapicou“, pustil sa s výsmechom do protivníka.
„Ha – ha – há, musím sa ti smiať,
keď skúšaš ma detskými rýmami rozobrať.
Chmuľo! Na rozdiel od teba som majster slova.
Slovne ti rád nafackám znova a znova.
Lebo ty ma nepoznáš, ako ja poznám vás,
bodaj by vás Uhorci konečne zobral fras!
Zatiaľ, čo sa tu premávate vo farebných uniformách,
zbojníci v lesoch striehnu na vás, čvarga naničhodná!
Onedlho vás tu ozbíjame, necháme odísť nahých,
spravíme si vechte z vašich hábov drahých.
Zbrane a peniaze, čo tu máte so sebou,
rozdáme chudobe na výmenu za pár chlebov.
Pôjdete naspäť do Viedne s potupou veľkou na tvári.
Som zvedavý jak sa potom starý Habsburg zatvári.
Skončíte v hanbe na škripec natiahnutí v tmavom žalári,
skončíte ako mamľasi a nie odvážny žandári!
Aj keby si ma porazil, čo sa nestane,
moja zbojnícka hviezda nikdy žiariť neprestane.
Hungárom nebudem, stavím na to hlavu svoju,
až do smrti budem verný slovenskému kroju.“
Jeho rýmy bohužiaľ neboli také dobré ako tie v predchádzajúcom kole. Prejavil sa alkoholový démon, ktorý spôsobil, že rýmoval väčšinou len na dva verše, no nie na štyri ako v prvom kole. Nič to však nemenilo na tom, že zožal úctyhodný potlesk a dupot kapcami o drevenú podlahu krčmy. Veliteľ sa nad jeho výkonom len pousmial. Dobre si uvedomoval svoj tromf v rukáve. Ak teraz z toho rukáva „vysype“ štvorveršové rýmy, použije význam Jánošíkových slov vo svoj prospech a pridá nejaký ten bonus, odvedú si ho rovno na popravisko. Mal ešte jednu výhodu a tou bolo obkľúčenie celej krčmy desiatkami svojich žandárov, preto sa nemusel báť prehry, hoci to bolo proti nepísaným pravidlám. Počkal si na tri uhorské papule a začal svoje, veril že, víťazné ťaženie.
„Že ty nás poznáš lepšie jak my teba?
Hlavu ti asi pomotala podtatranská bieda.
Alebo to bola tvojich neznabohov črieda?
Ver mi, že ťa po tomto boji nikto nevystrieda.
Všetko teraz vieme, blízko seba zradcu máš,
povedal jak to bolo, zbytočne sa vykrúcaš.
Zajtra už bude po všetkom ani sa nenazdáš,
za pár zlatých ti so smrťou vystrojil sobáš.
Uhorčík zaspieval jak to bolo s mŕtvym farárom,
že raboval si kostoly, že si ľuďom veľkým klamárom,
že nie si ako vravíš chudoby ochranárom,
že pod Strečnom sa skrýva zlato v skale meter nad Váhom.
Vraj bohatým brával a chudobným dal?!
Dovoľ, aby som sa ti s chuti zarehotal.
Všetky drahoty z lúpeží si sebe nechával,
bedači v dedine iba zvyšky rozdával.
Darmo krivé ksichty strúhaš, darmo očami kotúľaš,
si dajak vybledol, keď čistú pravdu tu počúvaš.
Teraz už aspoň vieš, kto bol v tvojej bande Judáš,
zajtra z tvojich zbytkov spravím si segedínsky guláš."
Po tomto nekompromisnom slovnom ataku, museli zbojníci uznať kvality Jurajovho oponenta, preto sa mu ušiel najväčší potlesk. Jánošík však nezbledol len kvôli dokonalému prevedeniu posledného kola a pravdy povedanej priamo do tváre, medzičasom, keď vykukol von z okna, všimol si, že je v obkľúčení. Že nemá šancu na útek. Ešte aj jeho tajná skrýša pod Strečnom bola vyzradená, takže aj keby sa mu nejakým zázrakom podarilo uniknúť, vedel že nemá kam ísť. Využil teda práva na posledné slová a postaral sa o svoju povesť hrdinu. Zároveň im zdelil nadčasovú myšlienku, ktorá platí dodnes a tým si u mňa status hrdinu (napriek všetkému) zaslúži.
„Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!
Jak som dnes dopadol, nikomu nepovedzte!
Spravte zo mňa hrdinu, o ktorom budú čítať v knihách.
Môj hvízd už sa nebude ozývať po dolinách.
Lebo...
...Ľuďom hrdinu treba, aby nezačali veriť v seba,
aby uverili na záchrancu, že nebude vždy len bieda.
Nepozerali do svojho vnútra, no radšej na suseda,
potom nikdy nepovstane pracujúca trieda.“
...A tak si ho žandári, po týchto slovách plných pravdy odviedli, nasledujúceho dňa odsúdili a usmrtili nabodnutím na hák cez ľavý bok...
2025 ©