Nepoučiteľní

Holokaust (hebrejsky šoa) patrí k najhroznejším udalostiam v dejinách ľudstva. Jedná sa o systematické a štátom podporené vyvraždenie nielen Židov, ale aj ďalších etnických, náboženských či politických skupín, telesne a mentálne postihnutých, homosexuálov, počas 2. svetovej vojny. Toto slovo je pre mňa definíciou zbytočnej smrti, neznášanlivosti, utrpenia, závisti, pýchy a vyvyšovania sa nad ostatných. Je symbolom toho, kam až ľudská zvrátenosť pod vplyvom strachu a propagandy môže zájsť. Má nám neustále pripomínať, aby sme si uvedomovali, akú hodnotu má ľudský život a dokázali vnímať rozdiel medzi dobrom a zlom, zároveň aby sa nič podobné v dnešnej, ale aj budúcej spoločnosti neopakovalo.

Ale je tomu skutočne tak? Uvedomujeme si tento rozdiel medzi čiernou a bielou? Uvedomujeme si zodpovednosť za svoju vlastnú voľbu?

Bohužiaľ musím skonštatovať, že nie.  A čo je ešte horšie, podobné vyvražďovanie sa opäť rozbieha, akurát v inom zmysle resp. prevedení. Už sa nezabíjajú fyzické osoby, zabíja sa to, čomu hovoríme ľudskosť a súcit. Ako inak si mám vysvetliť, že sa na scénu opäť vracia fašizmus, neznášanlivosť, závisť, segregácia... To všetko sa začína nápadne podobať na začiatok pekla číhajúceho spoza ostnatých drôtov. Dnes a denne pozorujem toto vedomé a dobrovoľné vzdávanie sa vlastností, ktoré nás robia ľuďmi. Osoby sa znova rozdeľujú podľa nezmyselných, systémom a médiami vytvorených noriem, ktoré sú do nás z každej strany pumpované. Po rokoch už zabudli, čo všetko sa stalo, keď sa naplno rozbehla propagácia nenávisti a strachu. Stavajú sa medzi nimi bariéry na základe strachu z neznámeho. Prekvitá neznášanlivosť voči národom, náboženstvám, rasám, skrátka „inakosti“. Niekoľko rokov márne čakajú na „hordy“ utečencov, ktorí majú vo svojich hlavách len tie najhoršie predstaviteľné ciele pôsobenia v našich štátoch. Nevadí, že ich ešte takmer nikto osobne nestretol. Veria, že stopercentne prídu a zrealizujú ten najčernejší scenár apokalyptického veľkofilmu. Tieto myšlienky a podvedomé súdy sú ľuďom nenápadne podsúvané a nepozorný divák im poľahky naletí.  

Dokonca si už podaktorí z môjho okolia kupujú zbrane, s presvedčením strieľať do prípadných narušiteľov ich „pokojných“ životov. Predkladajú sa zákony, aby boli zbrane ľahšie dostupné. Nechcem si ani predstaviť, čo môžu títo budúci, strachom ovládaní, psychopati napáchať.

No v tejto dobe toto celé napreduje k ďalšiemu extrému. Nejde už len o nenávisť voči nejakej odlišnej skupine, ide tu o nenávisť ľudí medzi sebou. Bežne sa dnes na sociálnych sieťach navzájom posielajú do plynu, praje sa smrť. Vyhrážky fyzickou, psychickou, virtuálnou likvidáciou sú na dennom poriadku. Nezáleží im na tom, že sa ich predkovia, ktorí vojnové peklo zažili na vlastnej koži, pomyselne otáčajú v hroboch ako vývrtky prenikajúce do korkových uzáverov. S väčšinou to ani len nepohne, nieto sa postaviť na odpor. Aspoň ten vnútorný.

Áno! Až tak „vysoko“ sme to ako ľudská rasa dotiahli. Inteligenčne aj emocionálne!

Sme nepoučiteľní!

Obávam sa, že ďalšia facka nám už klope na dvere. Tento raz však môže byť s doživotnými následkami.

Je mi to naozaj strašne ľúto. Tak veľmi by som si želal, keby už niekto konečne vymyslel teleport s možnosťou nastavenia miesta a času. Ja by som ho totiž nepoužíval na premiestňovanie seba zo zimy do teplých krajín (čo by mi teraz VEĽMI vyhovovalo). Použil by som ho na prenesenie každého nenávisti plného človeka (aspoň na 2 minúty) do jedného z koncentračných táborov. Myslím, že pohľad na obrovské kopy vychudnutých mŕtvol nakladaných na korby áut alebo len tak pohodené v strede nádvoria „pracovného“ tábora by s ich dnešnými hodnotami a názormi zatriaslo 250-timi stupňami Richterovej stupnice. Pohľad na plačúce deti márne hľadajúce svojich rodičov v týchto hromadách tiel. A čo tak pohľad na dozorcov s permanentne nahnevanou a ostrými črtami definujúcou tvárou, držiac vo svojich hriechom nasiaknutých rukách slintajúce a štekajúce bojové mašiny v podobe špeciálne vycvičených nemeckých ovčiakov, pokrikujúcich na väzňov nadávky najšpinavšieho charakteru s cieľom čo najviac ponížiť nevinné ľudské bytosti, ktoré sa pomalým krokom v dlhokánskom zástupe približujú k budove, z ktorej vychádza čierny štipľavý a smrťou napustený dym? Čo by robili potom? Myslím, že každému človeku by sa spustili obrovské potoky sĺz, krivolakými cestičkami, putujúcich po tvári.

Popravde vám poviem, že ja si na podobné scény spomeniem takmer vždy, keď si myslím, že je voči mne život nespravodlivý, keď sa sťažujem na banality, z ktorých sme si zvykli robiť problémy väčšie než reálne sú, keď sú všetky okolnosti postavené proti mne... a v tichu mysle poďakujem. Za všetko.

Tiež si potom spomeniem na skutočných hrdinov, ktorí neraz riskovali a bohužiaľ veľakrát aj obetovali vystrieľanie celej svojej rodiny v mene ľudskosti a pomoci nie Židom, Rómom, homosexuálom...

Ale ČLOVEKU!

A tak, keď sa ma minule na večernom kurze angličtiny lektorka spýtala na moju definíciu úspechu, odpoveď bola jednoznačná.

„Najväčším úspechom v živote ľudskej bytosti je ostať Človekom.

Za každých okolností!

A naučiť tomuto (dnes už) umeniu aj svoje deti.“

Najprv som im to predniesol v angličtine a následne v slovenčine, aby táto myšlienka náhodou neostala stratená v preklade.