Malý zázrak

Pamätám si na ten deň, akoby to bolo dnes. Je piatok podvečer, práve vychádzam z metra, vykračujem si podchodom, kde míňam predavačku kvetín, ktorá tam z času na čas ponúka pekné kytice za rozumný peniaz. Najprv som ju v tichosti obišiel, no po pár metroch som sa zastavil. Na um mi prišla myšlienka, že kúpim kyticu pre moju spolubývajúcu, spravím jej radosť, pretože som už dlho neobdaroval ženu kvetinou a popravde mi to dosť chýbalo. „Strúham“ teda otočku, vraciam sa k pani, ktorá sedí na vozíčku, je zabalená do hrubej deky, s úsmevom na perách vítajúca každého človeka. Vyťahujem posledné drobné z peňaženky, odovzdávam do zvráskavenej dlane, poďakujem. Kytica je krásna a hýri farebnosťou jari. Zatiaľ čo čakám na autobus, pohupujem sa do rytmu piesne „Na hubách“, od skupiny Hudba z Marsu. Je to pre mňa veľmi pozitívny track, takže môj úsmev musí byť vidieť na kilometre ďaleko. Hlavou mi dokola prebieha myšlienka na prekvapenú tvár a úprimnú radosť mojej spolubývajúcej, ktorú jej prostredníctvom kvetov dnes chcem spraviť. Opäť som jedným z malej skupinky „posledných mohykánov“ na zastávke, ktorý nemajú svoj pohľad zameraný na displej „chytráckeho telefónu“. Dívam sa do neba, sledujem šantiacich holubov na protiľahlom drôte. Sem tam sa otáčam vľavo s cieľom striehnuť na prichádzajúci autobus. Môj pohľad sa zrazu zastaví na zamyslenej dôchodkyni, ktorá sedí na lavičke po mojej ľavej ruke. Je nakrátko ostrihaná, so skleneným pohľadom pozerá do diaľky, jej kútiky úst sú otočené nadol. Premýšľam, aký asi môže mať život. V duchu si vravím: „Kde asi býva? A býva už sama? Alebo býva v neďalekom domove pre seniorov? Kto vie?! Určite však nemá taký pocit, ako mám ja.“ Cítim z nej opustenosť a beznádej. Práve prichádza autobus. Nastupujem do stredných dverí a v tlačenici postupujem na koniec vozidla. V pravačke zvieram kyticu, s ktorou opatrne kľučkujem v dave energeticky vysatých ľudí, pričom dávam pozor, aby neodpadol ani jeden lupienok. Zrazu sa ocitnem úplne vzadu a čuduj sa svete, sedí tam dôchodkyňa z lavičky. Na moment si pozrieme do očí. Dúhovky má šedivé. Celkovo mi jej oči pripadajú tak, že videli veci, po ktorých ja vôbec netúžim. V tej chvíli si vravím: „Pozri sa na ňu! Ako tam sedí bez života. Nemá sa na čo tešiť, zatiaľ čo ty máš všetko. Zdravie, jedlo, bývanie, slobodu, neuveriteľných priateľov, fajn prácu, rodinu a milión ďalších maličkostí, ktoré robia tvoj život šťastnejší a bohatší. Máš všetko a naplno si to uvedomuješ!“

Bolo rozhodnuté. Kytica sa dnes ku nám domov nedostane, ale zostane v trasúcich sa rukách starej pani. Avšak ako to urobiť? Nechcel som nikomu (dokonca ani jej) zdĺhavo vysvetľovať, dôvod môjho rozhodnutia. „Dobre, plán je jasný. Na ďalšej zastávke vystúpiš, no predtým jej podáš kyticu.“ Autobus sa rozbieha, na pravej špičke robím „Pľuščenkovu piruetu“, s úsmevom naťahujem ruku s kvetmi smerom k nej a hovorím: „To je pre Vás pani.“ Je v šoku, nechápe, čo sa jej práve prihodilo, lebo ľudia si už zvykli, že im nikto nič zadarmo nedá a tobôž im len tak radosť nespraví. „Ty jsou pro mě? A čím jsem si to zasloužila, mladý pane?“ „Tým, že ste! Chcem vám spraviť radosť a rozjasniť deň,“ odpovedám.

Práve v tejto chvíli, keď sme si navzájom pozerali do očí, stal sa malý zázrak. Nikdy som si nemyslel, že pocit šťastia môže mať okrem úsmevu aj nejakú inú fyzickú podobu, ale teraz to už viem. V tom momente sa jej behom dvoch sekúnd zmenili oči zo šedivej farby na zelenú. Tento obdivuhodný proces som s úžasom sledoval. Zrazu ako keby omladla. Najskôr privoňala ku kvetom, potom mi s úsmevom poďakovala. Videlo to zopár ďalších ľudí, ktorí sa taktiež usmievali. Keď som vystupoval z autobusu, zalial moje nervové centrum príval endorfínov. Vedel som však, že miliardy atómov tohto hormónu práve koluje aj v tele babky, prísediacich a možno bude kolovať v ďalších ľuďoch, pokiaľ sa pokúsia urobiť to, čo práve videli. Alebo niečo podobné. Nepísaný zákon daru funguje vždy a všade. Šťastie prežíva obdarovaný aj obdarovateľ. Nezištne a nesebecky obdarovať, či inak spraviť radosť hoci aj cudzej osobe, je ten najlepší pocit, aký človek môže mať, samozrejme pokiaľ si túto možnosť pripustí.

Takže ak chcete vidieť naživo tento malý zázrak, spravte niečo podobné. Obávam sa, že na to, aby sa táto zmena farby očí udiala, je potrebné dodržať tieto podmienky:

1. Obdarovať úplne cudziu osobu (ide o čo najväčší  možný moment prekvapenia)
2. Myslieť tento čin nesebecky (nekalkulovať s tým, že sa mi to niekedy vráti, aj keď je to vysoko pravdepodobné) a úprimne

Bol by som rád, keby ste tomuto môjmu článku neuverili. Bol by som ešte radšej, keby ste si to vyskúšali. A bol by som MEGA rád, keby vám to vyšlo tak, ako to vyšlo mne. Ani stotisíc „lajkov“ totiž nedokáže spraviť tento malý zázrak a vyplaviť také množstvo hormónov šťastia, po ktorých celé ľudstvo už od nepamäti túži. A neustále ich vyhľadáva (veľakrát však na nesprávnych miestach).

Šťastiu zdar!