It’s all about sELECTION

Keď som zakladal tento blog, sľúbil som sám sebe, že do neho nebudem ťahať politiku. Situácia ma však donútila (dúfam, že prvý aj posledný krát) porušiť svoj sľub.  Použijem teda nedávne víťazstvo „kyslej a výbušnej orandžády,“ ako príklad k pochopeniu nosnej myšlienky, ktorú vám chcem načrtnúť. Možno budete namietať, ale presne to čo sedí na hrade, v poslaneckých laviciach, štátom obsadzovaných úradoch, či teraz už farebnom dome, si právom zaslúžime.

Hovorí sa, že politici sú odrazom národa a ja s tým plne súhlasím.

Niekedy sa mi stáva, že sa nechtiac nechám zatiahnuť do debaty o politike a musím čeliť neprestajným „sťažovačom". Hovoria mi dokola tie isté reči, ako každý z tej bandy kradne a podvádza, no nikdy mi neponúknu adekvátne riešenie. Ešte mi s drzosťou sebe vlastnou povedia:„Načo ísť voliť?! Keby voľby mohli niečo zmeniť, sú už dávno zakázané.“ Potom si víťazoslávne odchlípnu z piva a čakajú, kým sa im pokúsim (pre nich dokonalý) smeč vrátiť, aby mohli začať nikdy nekončiacu vojnu zbytočných slov. Keďže verím, že názor druhého človeka sa nedá zmeniť, bez jeho vlastnej vôle sa o to aspoň pokúsiť, vymyslel som si šikovnú otázku, ktorej jednoslovná odpoveď hovorí za všetko a okamžite odhaľuje osobnostný charakter človeka. Pýtam sa:„Čo by ste robili, keby  pred Vás položil majiteľ stavebnej firmy milión eur s tým, že sa musíte „postarať“ o nájomníkov, ktorí vehementne bránia výstavbe kancelárií v ich obľúbenom parku?“ Môžete trikrát hádať, aká je odpoveď 90% opýtaných. Vôbec im nevadí, že budú musieť zničiť hneď niekoľko životov naraz. Hlavne, že sa ich rodina bude mať dobre. Takáto odpoveď ma ani moc neprekvapuje z úst starších ľudí, pretože tí sú ešte stále zvyknutí žiť v domnienke: „Co je doma, to se počítá!“ Prekvapujú ma však mladí ľudia, o ktorých sa červená vlna ani len neobtrela. Vlastne, ako tak nad tým premýšľam, ani sa im nedivím, že takto nahliadajú na život, keď každý večer popíjajú z bezodnej čaše búrlivého vína, posedávajúc v ružovej záhrade, pričom s otvorenými ústami sledujú fiktívne životy odohrávajúce sa v protiľahlom paneláku. A tie im ukazujú, že najväčšou devízou ľudskej rasy je byť čo najúspešnejší (rozumej najbohatší) za akúkoľvek cenu a pokiaľ možno v čo najkratšom čase.

Podľa mňa je problém v elementárnej SEBECKOSTI.

Prešlo viac ako 70 rokov od konca poslednej vojny a my ešte stále bojujeme. Napriek tomu, že máme to šťastie a nenachádzame sa vo vojnovej zóne. Vedieme boje, namiesto šírenia mieru, ktorý oslobodzuje. Či už v manželstvách, partnerstvách, v rodine vedieme bitky  o posledné slovo, o svoju pravdu (i keď môžeme vedieť, že je inde), jednoducho musíme vyhrať. V autobusoch a električkách bojujeme o voľné sedačky, hoci budeme za dve minúty vystupovať. V obchodoch bojujeme o voľnú pokladňu, lebo tá minúta navyše nás isto-iste zabije. Ľudia a ich egá si  týmito bojmi stále musia potvrdzovať svoju existenciu.

Pokúšanie sa o mier = priznanie slabosti.

Svedomie? Neviem o čom to tu "točíš"!

Odpustenie? Ty asi naozaj nie si hrdý chlap! [Akoby nenávisť určovala mieru hrdosti]

Česť a cnosť? V dnešnej dobe dve špinavé a prachom zapadnuté nadávky roznesené na kopytách materializmu.

Ľudia nechcú mier, lebo by sa cítili menejcenný podľa dnešných nastavených konceptov a šablón. Pekným príkladom je nedávna návšteva Jeho Svätosti Dalajlámu v Prahe. Ja som jeho vítanie kvôli práci musel oželieť, ale kamarátky tam boli a neskôr mi podali recenziu. Vrcholné špičky politiky a showbizzu si tam (v rámci na prvý pohľad skrytého boja) porovnávali veľkosti svojich ... (prosím dosadiť!). Po veľkodušnom rozvití  a obdivovaní svojich pávích chvostov, chceli zapôsobiť na emócie ľudí a nechutným spôsobom si naháňať nielen politický kredit. Po tejto fraške svoje chvosty pekne stiahli pod svoje noblesné obleky a vydali sa na odchod späť do svojich pokryteckých životov. A Dalajláma (ten, ktorý je svetovým ambasadorom mieru, pokory a súcitu) sa musel tomuto divadlu prizerať. Ani si nechcem predstaviť, ako sa asi musel cítiť, lebo by som okamžite vyvrhol svoje dnešné a možno aj včerajšie jedlo.

Čo je na tom zlé, že chcem mier? S ľuďmi, s prírodou, sám so sebou? Prečo by som sa mal zapájať do ľuďmi vymyslených, nepísaných zákonov ospravedlňujúcich ich sebecké konanie?

Áno, teraz je ten správny čas, označiť ma za „slniečkára“. Som rád, keď ma takto ľudia počastujú, pretože je pravda, že mám radšej leto ako zimu, slnko namiesto dažďa. Netreba zabudnúť mi pripomenúť, že by som si mal zložiť tie ružové okuliare z nosa, lebo život je predsa sviňa a s nikým sa nemazná. Súhlasím! Dohodnime sa na žltých okuliaroch, keďže som slnkomil a ružovú až tak moc nemusím. Čo dodať k tomu ďalšiemu prirovnaniu?! Azda toľko, že zo svine je predsa slanina, a keď nebudeš lenivý a usmažíš si ju na oleji humoru, vedľa do misky nastrúhaš zemiaky dobrosrdečnosti, následne ich varechou nesebeckosti pretlačíš cedníkom spravodlivosti, ktorým prepadnú do vriacej vody vnímavosti, po ich vylovení  už len zostáva, zmiešať ich s bryndzou empatie, posypať štipkou nezištnosti a máš tradičný pokrm, ktorého stačí zjesť 300g a s plným bruchom môžeš odpočívať na gauči spokojnosti.

„It’s all about selection!“           

Ľudia celé veky márne čakajú na záchrancu v Ježišových šatách, či Buddhovom rúchu, niektorí dokonca mimozemšťana v podivnom skafandri. Nutne potrebujú hrdinu, osobnosť, ktorá by ich viedla k lepším zajtrajškom a pritom si neuvedomujú, že ho majú na dosah svojho zrkadla. Dobro a šťastie, ale aj zlo a nešťastie, nachádza sa v každom jednom z nás.

„It’s all about selection!“

Keď už toto vieme, prečo nebyť hrdinami a ísť príkladom? Pretože to je príliš nepohodlné. Vyjsť zo svojej komfortnej zóny a postaviť sa proti väčšine. A ešte k tomu myslieť  v širšom merítku než ja a maximálne moja rodina? Nebodaj myslieť nezištne? Nemysliteľné! A tak ľudia v strachu utekajú, zbavujúc sa zodpovednosti za našu spoločnú budúcnosť a usadajú do najbližšej krčmy s cieľom zanadávať si na nepeknú situáciu a nevedomky pritom kŕmia molocha v podobe spolčeného mediálneho a alkoholového biznisu. Osobne si myslím, že tieto dva svety majú nejakú tajnú dohodu, aby prežili a rástli. Len si to predstavte:„Kto by už len pil, keby nebolo na koho, či na čo nadávať?“ Ale o tom možno inokedy.

„It’s all about selection!“

Jedine zmena vlastných laxných postojov a priorít môže vyhnať zlo, nespravodlivosť a upieranie slobody z poslaneckých lavíc. A pokiaľ sa starší, či mladší opäť nechajú opiť trápnym karafiátom, alebo 10 eurami v obálke za ich hlas, stále bude v rebríčku Slovensko druhou (nepochybujem, že čoskoro už prvou) najskorumpovanejšou krajinou a Česko druhou najnegatívnejšou krajinou sveta. Takže dokedy nezačne táto prioritná revolúcia (alebo ak chcete evolúcia) vedomia, bude jedno či na hrade sedí becherovkou nasiaknutá handra v rukách číňanov, financiám šefujúci pštros, ukrývajúci hlavu v piesku pred svojim hniezdom, na našom premiérskom kresle hranol, ktorý pľuje hadí jed, minister útrob, ktorý má pod palcom políciu i justíciu a vo vreckách „bežne“ nosí miliónový cash. Bude to úplne jedno. Lebo sa nič nezmení!

Ak vás to naozaj štve, tak ako aj mňa, stopnite výhovorky a choďte príkladom. Keď nás bude viac, určite sa tam začnú postupne dostávať ľudia s nám podobným svetonázorom a to bude uspokojujúci začiatok. Nemusíte byť zrovna Steve Jobs, aby ste boli vizionármi a zmenili svet. Aj keď si myslíte, že nezmeníte celý, zmeníte aspoň ten váš a ten je v podstate jediný, ktorý máte.  

„IT’S ALL ABOUT SELECTION!“