Zostupujem dole po špirálovitých schodoch, pokračujem chodbou, ktorá sa podobá na vchod do stredovekej kobky. Vzduch je nasiaknutý mŕtvolným pachom hudby, ktorá mala byť už dávno pochovaná spolu so spomienkami na komunistické praktiky závistlivých ľudí. Hlavou mi niekoľkokrát prebieha otázka: „Prečo som sa na to nechal nahovoriť?“ Ale keďže som zodpovedný človek a snažím sa splniť každý jeden daný sľub, musím tento večer nejako prežiť. Psychicky aj fyzicky. Nemôžem uveriť tomu, že mám za tú hrôzu zaplatiť 150czk. Nuž, čo sa dá robiť? Platím! Dovnútra „oldskúlovo“ vyzdobeného klubu ma vpúšťajú dve holohlavé gorily, ktoré svoj krk stratili na mieste, kde zavesili na klinec svoju galantnosť a začali sa trénovať na biletárov.
Pred mojimi očami sa náhle rozprestrel obrovský parket plný čudných ľudí, ktorých si ešte zatiaľ detailne nevšímam, no oni si ma premeriavajú od hlavy k päte. Diskoguľa sa stereotypným spôsobom otáča okolo svojej osi, vrhá trblietajúce svetielka celým priestorom klubu a z reproduktorov zaznievajú vibrácie minulosti. Akurát začala hrať „Elán-ovská“ vypaľovačka s názvom Sestrička z Kramárov, ktorá mi ihneď do hlavy pretlačila spomienku na náš starý gramofón Tesla v obklopení podobných vinylových (teraz už artefaktných) kúskov. Očami skenujem okolie v nádeji, že bez povšimnutia zapadnem do stoličky pri rezervovanom stole. Ako som mohol predpokladať, náš stôl bol umiestnený úplne vzadu. Čaká ma diagonálna cesta krížom cez parket. „Áááách,“ povzdychujem si a s odhodlaním gréckeho poloboha prekračujem na druhý breh rieky Styx.
Pri prechode parketom sa snažím mať oči sklopené do zeme, aby som náhodou nedopatrením neurazil natriasajúcich sa podivínov, alebo sa letmým pohľadom neobtrel o jednu zo zúčastnených dám, ktoré si tu budú vyberať svoj ľudský prívesok na dnešnú noc. Naparujúcich sa kohútov, ktorí sa zvíjajú v útrpných kŕčoch na parkete, je tu neúrekom. Celá situácia mi pripadá tak, ako keď si výherca v „kolese šťastia“ vyberal z výkladu cien. „Hmmm,“ pravou rukou sa chytá svojej brady, telom vykúzli zamyslenú filozofickú pózu a hovorí: „Z výkladu si vyberám cukrovinky Čierny princ, knihy z vydavateľstva Ikar, tyčový mixér ETA, deň s kapitánom Dankom a pre spoluhráčov poukaz na masáže v renomovanom salóne Fajný čiling.“ Cestu ku stolu som prežil a už aj prijímam pomyselné gratulácie k môjmu úspechu vo forme vítajúcich podaní rúk a objatí od kamarátov. Trvalo mi cca 24 hlbokých nádychov a výdychov, než som sa spamätal a uvedomil si, kde to vlastne som. Bola to vychýrená OLDIES párty!
No dobre! Keď už som tu, pokúsim sa baviť, hoci viem, že si dávam takmer nesplniteľnú úlohu. Ale v takýchto chvíľach ma vie z utrpenia zachrániť starý dobrý kapitán Morgan a jeho magická sila zabudnutia. Bohužiaľ v miestom lokále funguje samoobsluha, takže ma opäť čaká „prelet nad kukučím hniezdom“ dúfajúc, že to celé prebehne bez povšimnutia. Podarilo sa! Som pri bare a nič sa mi nestalo. Aspoň zatiaľ. Okamžite objednávam pivo a tri dvojité Morgany, z toho jeden do seba klopím hneď pri bare. Keď sa chystám odísť na svoje miesto, oslovuje postaršia dáma opierajúca sa jednou rukou o bar, druhou ukazujúc na mňa, aby si náhodou nikto nepomyslel, že sa baví s imaginárnym priateľom, ktorého si vysnívala už veľmi dávno. Z jej úst, ktoré sú pomaľované sýto červeným rúžom nedodržujúcim kontúry reálnych pier, vypadáva otázka, z ktorej každého (zatiaľ) triezveho človeka zamrazí. „Ahoj krasafče. Ty seš tady sám?“ Mojim vnútrom prebehol roj divých mexických včiel, pretože som vedel, že niekedy na takéto otázky neexistuje odpoveď, ktorá by neznamenala újmu na fyzickom, či psychickom zdraví. Čas sa spomalil. Lovil som v mozgovni adekvátnu odpoveď. V spomalenom zábere som zazrel, ako sa jej ľavé nahrubo namaľované obočie začalo dvíhať do pozície koketnej fifleny. Už nebolo času nazvyš. Hoci nemám priateľku a robím to naozaj nerád, musel som v tejto chvíli klamať. Snáď mi bude odpustené, pomyslel som si. „Dobrý večer mladá pani,“ klamem prvýkrát. „Moja priateľka už je na ceste sem,“ klamem znova. „Je mi to ľúto, ale vidím, že tu máte pestrý výber džentlmenov. Určite si dnes vyberiete,“ klamem snáď už naposledy. Potom rýchlosťou blesku strúham neutrálny úsmev v podobe nadvihnutých kútikov úst, aby som dodal punc vetám, čo som zo seba vysúkal. Obchádzam ju po pravej strane, keď ma zrazu chytila za ruku a s vodkovým dychom piatej kategórie vznášajúcim sa nad gerberovou záhradou hovorí: „Ty seš ze Slovenska?“ „Áno mladá pani som.“ „A vodkuď seš?“ Opäť si útrpne povzdychujem, pretože moja odpoveď bude úplne zbytočná, keďže naše mestečko tu pozná ozaj iba pár vyvolených jedincov. No nechcem uraziť a chovať sa ako somár, preto odpovedám: „Som z Púchova. Je to blízko severozápadných hraníc s Českom.“ Jej púdrom ošlľahaná tvár zostala v nehybnosti nechápajúcej grimasy. „Nič si z toho nerobte, že to mesto nepoznáte. Už ani ja ho koľkokrát nespoznávam, keď sa tam vraciam.“ Predbehol som jej odpoveď, hoci už k nej mala pootvorené ústa. „Takový hezký klučina. Tvá přítelkyně musí být ráda, že tě má,“ takmer nezrozumiteľne zabľabotala so záverečným šťuknutím po svojom dodatku. „Prepáčte, musím sa už vrátiť ku stolu. Moji priatelia čakajú na objednávku. Prajem vám príjemný večer a veľa šťastia!“ Zaklamal som znova, len aby som sa jej zbavil. Keby tá vedela, že tie dva panáky a pivo sú pre mňa, určite by ma tam mučila oveľa dlhšiu dobu. Najhoršie na tom bolo to, že mi moje pitivo na celý večer nepostačí, takže cesta cez večné lovište sa zaiste skôr či neskôr zopakuje.
Sadám si späť ku stolu a na nejaký čas sa odreagovávam zmysluplnou debatou o nesmrteľnosti chrústa. Diskdžokej selektuje jednu odrhovačku za druhou, keď tu zrazu ticho. Akoby vypadol prúd. Niééé, pánko si iba urobil priestor na to, aby mohol hodiť do pléna známy to šláger: „I’m too sexy for my shirt“. Ani neviem prečo, skĺzol mi pohľad na parket. Pozerám na človeka, ktorý sa nápadne podobá na východonemeckého pornoherca deväťdesiatych rokov. Je oblečený do bieleho obleku. Vo vrecku zapichnutý červený karafiát nám všetkým pripomína, na ako dlho zaspal dobu. Na jeho nose spokojne ležia veľké žlté policajné okuliare zakrývajúce takmer polovicu tváre, pod nimi sa vyníma hustý načierno prefarbený „boľševický knírek“, za ktorý by sa nehanbil ani samotný Robo Kazík. No najhorší jeho doplnok, ktorý sa cez slzy usmieva na svet, sa nachádza nad jeho tmavým a hrubým obočím. Na hlave má ponechanú nechutnú prehadzovačku pozostávajúcu z desiatich vlasov, ktorá mu plápolá vo vetre klimatizácie pri začiatku každej druhej doby piesne. Radšej klopím zrak do vypitého pohára od piva. Už je to tu! Musím ísť k baru, ale strihnem to rovno cez sociálne zariadenie, nech sa môžem trochu ukľudniť pri zvukoch tečúceho potôčika. Odchádzam tentokrát povedľa parketu.
Plne poučený z predchádzajúcej situácie pri bare, namierim si to do miestnôstky označenej opačným výkričníkom. Konečne trochu kľudu bez nestarnúcich nanovo vykopaných hitov. Všetko išlo ako po masle, potôčik tiekol priamo z prameňa, pričom sa jeho tok ladne pohrával s loptičkou v pisoári, v snahe dostať ju do malej bránky umiestnenej v jeho útrobách. Pri tejto hre vždy premýšľam nad géniom, ktorý túto činnosť vymyslel, vyniesol na „krčmový piedestál“ a uľahčil tak prácu oplácanej upratovačke, ktorá má už tak dosť depresie z jej večne nespokojných adolescentov, ktorí okrem televízora poznajú len tablet či počítač a majú plné ústa nezmyselných výhovoriek, prečo si práve dnes nemohli upratať izbu. V tom ma prepadol ten pocit, ktorý všetci dobre poznáme. Šiesty zmysel mi napovedal, že ma niekto sleduje. A mal pravdu. Bol to „spolumočič“ z vedľajšieho pisoára, ktorý sa podozrivo nakláňal nad moje ihrisko a kontroloval skóre hry. Ja som sa nenápadne otáčal v protismere tak, aby mu bol pohľad znemožnený. Je to veľmi nepríjemný pocit, pretože nikdy neviete, prečo to vlastne robí. Nemienil som to však zisťovať, popohnal som hru a so skóre 35:0 odchádzam z dohľadu tohto samozvaného rozhodcu.
Keď som stál pri bare, vydýchal som predchádzajúcu nepríjemnosť a zvedavým pohľadom pozrel doprava a doľava. Nikto. Pretieram si rukou spotené čelo. Každý bol vo víre vášní a natriasal sa na starú dobrú „Hammelovu Medulienku“. Pri bare zostalo pusto, mal som teda dosť času beztrestne sa poobzerať po dievčati, ktoré by sa tu ako aj ja mohlo ocitnúť nešťastnou náhodou alebo skrze svoj sľub z alkoholom nasiaknutej párty. Bohužiaľ všetci prítomní sú tu správne. Škoda, mohla to byť krásna a vtipná konverzácia. Neostávalo mi nič iné ako čakať, dokedy mi celkom milá barmanka načapuje pivo. Skenujem parket ešte raz. V pravom zadnom rohu postávajú traja štyridsiatnici, zborovo poklepkávajú ľavou nohou do rytmu piesne od Prúdov, pričom zároveň s hudbou poťahujú z cigariet. Majú rytmus a teraz aj nikotín v krvi, to sa musí uznať. Od vedľajšieho stola sa ozýva búrlivý rehot prefajčených ženských hlasov. Začal v altových tónoch a skončil v až nepríjemne znejúcom sopráne. Otáčam sa. Pozerám na tri sebaisté ženy, ktoré sú napriek svojej reálnej stavbe tela nezmyselne nasúkané v o 3 čísla menších šatách posiatymi flitrami. Aspoň, že má každá inú farbu, pomyslím si. Rýchlo otáčam pohľad inam, skôr než si ma všimnú a zatiahnu do debaty plnej dvojzmyselných vtipov a narážok. Tentoraz môj pohľad spočinie na skvelo sa baviacej pomerne mladej dvojici. Očividne sú to Slováci, pretože vedia celý text spamäti a dávajú to patrične najavo. Oproti nim sa v opojení kačacieho tanca predvádza samozvaný vodca svorky chlapíkov, ktorí si po šichte v továrni potrebujú dodať sebavedomie vo forme flirtovania so ženami. Moc im to však nevychádza, keďže používajú dlaždičský slovník, popiskovanie a nekorektný humor, ktorý v danej situácii vôbec nie je vhodný. Preto ma neprekvapuje, že sú ešte stále sami napriek tomu, že už odbíja (aj im) pokročilá hodina. Nuž, ale aj motyka niekedy vystrelí. Samozrejme sa v mojom zornom poli nachádzajú aj celkom normálni ľudia, ale tí môj pohľad až tak nezaujali.
Vraciam sa ku stolu s rovnakou zostavou dvoch malých kamarátov a jedného veľkého brata v podobe vychladeného ležiaka. Po pár minútach strávených pri stole ma prepadáva nepopísateľná chuť ísť tancovať. Skôr či neskôr to na mňa zákonite príde. Nech je hudba sebehoršia, riadim sa už celú večnosť pravidlom, že tanec jednoducho musí byť. Vždy a všade! Dvíham teda kotvy a začínam sa vlniť do nestarnúcej klasiky od Boney M. Zatiaľ čo sa úspešne plavím po riekach Babylonu, prichádzajú priatelia osmelení mojou ochotou pridať sa do tohto panoptika bytostí z dôb minulých. A tak si všetci hopkáme, skáčeme, smejeme sa a je nám dobre. Až kým nám diskdžokej neskazí náladu Michalom Davidom a jeho elektronickými napodobeninami bicích nástrojov. Usadáme späť do našej V.I.P. kóje, ktorá ešte pred piatimi poldecákmi bola miestom, kde si ani bicykel neoprieš. Popri počúvaní snáď všetkých cover verzií svetových piesní sa opäť zamýšľam, prečo tí Česi museli každú dobrú pesničku nadabovať. Túto záhadu, ako aj celý zmysel vesmíru a nášho bytia sa mi podarí dokonale pochopiť až po svojej smrti. Dovtedy sa ešte čo to napočúvam ako veľmi chce byť Kája navždy mlád a ako moc má rád zpívání.
Napriek pomysleniu na zajtrajšie utrpenie (rozumej daň za zábavu) dávam do seba ďalšieho Morgana. Nedá sa inak. Veď ako sa mám zachovať, keď už po tisícikrát počujem ako ma Helenka tak sladko mámi a ja tak vervomocne odolávam?! Ostatným sa to dozaista páči, lebo na parkete začínajú odlietavať zvršky oblečenia. Počkal som pokiaľ dohrá táto nepríjemnosť a znova sa pokúšam dostať aspoň svojimi pohybmi do doby veľkých límcov na košeliach a prekliate širokých zvonoch na nohaviciach. Dopomáha mi k tomu "Daddy cool", čo je už v mojej nálade doooosť cool. Neviem na ako dlho som splynul so zvukovými vibráciami, ale zo zasneného tanca ma opäť vyrušilo ticho. Tentokrát to ticho bolo ešte hrozivejšie. Diskdžokej ohlasoval dámsku volenku a to bolo pre mňa a pár mojich ľudí znamením na opustenie potápajúcej sa lode. Úspešne sme sa vyhli dvom dámam, ktoré sa snažili zdvihnúť zo stoličkiek. Mali určite namierené k nám, pretože sa nedalo nevšimnúť si ich pohľadov, ktoré nám tak dobrosrdečne venovali počas celého večera. Pravdupovediac tie pohľady boli celkom fajn tak pred hodinou, teraz už nebolo možné rozoznať, na koho sa vlastne dívajú, skrze ich skrížené oči vykúkajúce spod sýtymi farbami zmaľovaných viečok. Baletnými manévrami sme (s gráciou nám vlastnou) precupitali až k hlavným dverám a v priaznivosti osudu sa vyhli tancu s dámami, ktoré by na našich nohách nechali niekoľkodňové pamiatky na túto noc. Vo dverách sa naposledy otáčam, pozerám na náš stôl, kde už na svoju korisť číhajú štyri harpyje a zakrývajú tak tváre mojich „posledných mohykánov“. So slzou empatie posielam ich smerom myšlienku v latinčine: In nomine patris et filii et spiritus sancti!
V hlave si opakujem: „Nezabudni na tento večer! Ktovie kedy niečo také divno-zaujímavé zase zažiješ!“ V taxíku som na moje prekvapenie ešte schopný porozmýšľať nad tým, ako by som mal o tejto celej podivuhodnosti napísať a koho by som si zo spomínaných ľudí vybral do svojej vlastnej „freakshow“, keby bol ešte cirkus v kurze.
2025 ©