Keď sa povie dovolenka, mnohým z vás sa pred očami zjaví nádherný obraz zlatistej, či bielej pláže, modrá obloha, čajky poletujúce v diaľke obzoru, smiech okolo vášho lehátka pobehujúcich detí, zatiaľ čo vy popíjate mojito s blaženým úsmevom na tvári. Alebo to môže byť „klasická slovenská dovolenka“ stojac s lopatou v ruke pri miešačke, ktorú trávite opravou domu, prerábaním bytového jadra, či prácou na záhrade. Donedávna tomu bolo u mňa podobne.
Posledné dva roky však moju dovolenku definuje toto trojslovie: „extra hardcore trip“. Je to tých pár dní v roku, kedy si povieme, že sa ideme baviť do cudziny s túžbou prežiť nezvyčajné dobrodružstvo, popritom zničiť naše telá a dostať z nich maximum. Divné? Masochistické? Možno, ale pravdou je, že napriek fyzickej bolesti si medzitým čistíme hlavy, zažívame všetky možné aj nemožné situácie, poznávame zaujímavých ľudí, ich kultúru, jedlo, pitie, mentalitu a korunu tomu všetkému nasadzuje humor v akejkoľvek podobe. A keď sa na jednom mieste zíde partička rovnako strihnutých ľudí, čiže šesť Slovákov a jedna Češka v kórejskom aute požičanom v Poľsku, na holandských značkách, idúcich do Slovinska, predznamenáva to skutočne lahodný zážitok. A také máme zo všetkého najradšej.
Je spaľujúce piatkové popoludnie, s úsmevom na perách pípam kartou na vytúžený odchod z miesta zvaného práca. V metre sa usmievam na všetky strany, hopkám si na rezkú hudbu hrajúcu v sluchátkach, zatiaľ čo ma zarmútené tváre spolucestujúcich prebodávajú pohľadom. Ako keby už všetci zabudli na to, že život môže byť krajší než sa na prvý pohľad zdá, že každý problém má riešenie, ako keby sa už zabudli radovať z čohokoľvek, čo tento svet ponúka. V mysli si dávam predsavzatie nestať sa podobným indivíduom, ktoré odsudzuje šťastie, či radosť iných a sám upadne do bezvýchodiskových situácií s nasadenou maskou urban zombie. Prichádzam domov, zmätene pobehujem po byte, hľadám a balím posledné dôležité veci na výlet. Snáď som na nič nezabudol. Nastupujeme do auta s nálepkou silvershadow, vyzdvihujeme ďalšieho spoluvýletníka a s trochu väčším meškaním vyrážame smer Bratislava.
Cesta pod skúsenými rukami jedinej zástupkyne nežného pohlavia z našej skupiny ubieha svižným tempom, srandujeme, debatujeme, preberáme novinky zo života, udalosti, ktoré stoja za povšimnutie. Počas jazdy nám píše ďalší člen zoskupenia, že ho máme vyzdvihnúť na narodeninovej párty jeho kamaráta a my už tušíme, že nasledujúce ráno nás čaká dosť namáhavé vstávanie.
Na vopred dohodnutom mieste nás na terase internátneho baru s na pozdrav zdvihnutou rukou, v obkolesení pekných dievčat, víta Braňo. Bleskurýchle sa zoznamujeme s prítomnými ľuďmi, všade naokolo sa ozýva smiech miešajúci sa so štrnganím pollitrov. Zrazu spoza chrbta počujem jemný ženský hlas, ktorý sa ma krásnou spisovnou slovenčinou pýta, či sme to my, kto ide s Brankom do Slovinska. Po tom čo, a hlavne akým perfektným spôsobom to povedala, by bol hriech sa neotočiť, pomyslel som si. Zdvíham nohy ponad dlhú drevenú lavicu, beriem svoje nedopité pivo, prekladám ho na stôl za mnou a pred očami sa mi začína vykresľovať dievčina, ktorá položila otázku. „Áno, to sme my,“ odpovedám po chvíľke strávenej v úžase. Zisťujem, že sa volá Dominika, že študuje etnológiu, že sa zaujíma o históriu Slovenska, Slovanov, ľudovej hudby a kultúry. Super! Neviem, ako je to možné, ale už zopár rokov sa mi do života dostávajú zaujímaví ľudia s podobnými záujmami aj pohľadom na svet, s ktorými si vždy mám čo povedať a v ich prítomnosti sa cítim ako ryba vo vode. Viedli sme dlhý rozhovor, najprv medzi štyrmi očami, potom sa pripojil aj jej priateľ Juraj, s ktorého príchodom sa rozhovor začal uberať do filozofických rovín a čas sa v našich mysliach stal irelevantnou veličinou. Z diskusie ma vytrhlo poklepanie na rameno s požiadavkou rýchleho odchodu na Braňov byt, lebo už máme obrovské meškanie.
Na byte ešte dávame „kapurkovú“ slivovicu a okolo štvrtej hodiny rannej sa ukladáme na veľmi krátky spánok.
1. deň - Bovec
Ráno okolo ôsmej parkujeme auto na dohodnutom checkpointe, kde vyčkávame na ďalších spoluúčastníkov. Tí sú na nás poriadne naštvaní, čomu sa vôbec nedivím, pretože v tom včerajšom víre udalostí, sme im nadránom zabudli napísať, aby svoje vstávanie dohodnuté na piatu hodinu odložili na neskôr. Po úvodnej chvíľke mrzutosti nasadáme do plne naloženého strieborného tieňa s tým, že traja z nás majú po celú cestu, popri mikromieste na prežitie v aute, krosná na nohách. Naozaj bojové podmienky, ale tie sú pre nás na tento týždeň skôr výzvou než problémom. Keďže sme si zabudli USB s hudbou na cestu doma, sme odkázaní na výber diskdžokejov z rádií. A tak za stálej, niekedy až otravnej, popovej hudby plynúcej z reprákov, vyrážame smer Slovinsko.
Počas dlhej cesty si dávame niekoľko prestávok na rozhýbanie, kafíčka, či cigaretu. Po ôsmich hodinách sme na mieste, v mestečku pomenovanom Bovec.
Je to malebné alpské mestečko vybudované na veľkej rovine, obopínané zo všetkých strán vysokými sklanatými horami, ktoré vyzerajú tak, že ho držia v dlani s obrovskými prstami, bez možnosti úniku. Vo dvoroch miestnych domov je vidieť, že každý druhý človek tu vlastní raft, premávajú sa tu desiatky hudobníkov s gitarami, violončelami, husľami a pod. Večer sa konajú koncerty na malom stagei v strede mesta, kde si z priľahlých terás kaviarní, či barov môžete vychutnať krásu jedinečných momentov. Mestečku dominuje malý kostolík s hlasnou zvonicou, ktorá nám každý deň presne o siedmej hodine dáva vedieť, že „ranní ptáčedál doskáče!“ Vládne tu pohodová dovolenková nálada, ľudia popíjajú kávičky, čítajú knihy, debatujú medzi sebou a rôzne národnosti sa zoznamujú. Večer sa vyhriatymi uličkami ozýva smiech, nikoho som tu nevidel so zamračenou tvárou.
Po krátkej vyhliadkovej jazde nás víta kemp Poľovník, založený sympatickou skupinkou českých vodákov, takže sme radi, že aspoň jazykovej bariére sa nám podarí vyhnúť. Zoznamujeme sa s Karolínou, príjemnou blondínou, ktorá to tu má viac-menej pod palcom, zároveň nám vysvetľuje pravidlá správania sa v kempe, ako aj všetky možnosti zábavy tu, aj v mestečku. Staviame stany, vybavujeme ich interiéry, budujeme si svoj štát v štáte. Keď je všetko hotové vyrážame na pivo do neďalekého baru so zaujímavým názvom Crna ovca. Po príchode späť ešte sedíme na dlhých laviciach umiestnených v spoločenskom priestore, ktorý skôr pripomína otvorenú kuchyňu s jedálňou, kde je prístup k elektrine, voda, veľký stôl, jednoducho ideálne miesto na naše večerné seansy. Tam spolu preberáme zajtrajšiu túru a rozhodujeme sa, aký vrchol chceme zdolať ako prvý. Kamil hovorí: „Ja by som na rozohriatie navrhoval dať si takú menšiu dvetisíc sedemstovečku.“ Hneď na to mi zamŕza úsmev na perách, no nemôžem si dovoliť protestovať, pretože som sa na tento ultimátny výlet sám upísal. Neskôr sa Karolíny pýtame, aby nám poradila, najlepšiu možnú trasu na vrchol 2679 metrov vysokého štítu. Radí nám najkratšiu a pravdepodobne aj najlepšiu cestu na vrchol, no my trošku povýšenecky odmietame, že si to radšej dáme z opačnej strany, na čo v zápätí hodí do pléna neopísateľne čudnú grimasu, ktorá naberie na plnom význame až o 24 hodín. Dopíjame a poberáme sa do stanov,nech sme ráno svieži.
2.deň - Mangart
Okolo piatej hodiny rannej nás najprv budí hlasný kŕdeľ vtákov, ktorý sa mieša s chválospevmi veselých ľudí, idúcich zo včerajšieho flámu. Prevaľujem sa na druhý bok, ale z môjho pohľadu asi tak za sekundu ma nadobro budí kostolné zvonenie. A práve vtedy sa budí aj Macko s jeho povestnou „chvíľkou poézie“. Toľko rôznych expresívnych výrazov na štebotajúceho vtáka, ktorý si dovolil ho o piatej ráno zobudiť, som už dlho nepočul. Lepšie už ani nemôže byť, lebo sa budíme za veľmi dlhého smiechu.
O ôsmej vyrážame k začiatku výstupu na horu Mangart, ktorú sme si včera v noci premenovali na Manga Parbat, kvôli pomyselnému pocitu dosiahnutia Himalájí. Po hodine majstrovského šoférovania cez serpentíny so sklonom až 20%, parkujeme auto pod horou na nenápadnej horskej ceste. Začína „sranda“.
Šliapeme si zo začiatku čulým tempom, zatiaľ čo navzájom prediskutovávame rôzne témy, od pracovných, cez politické či filozofické. Keď už ideme dostatočne dlho a zdá sa že témy sú vyčerpané, každý štartuje svoju vlastnú vnútornú meditáciu. Ľavá, pravá stále dokola! Postupom času začínam vnímať zrýchlený srdečný tep a s opakujúcim sa synchrónnym dychom náhle padám do seba. V takých chvíľach vám hlavou prebehnú spomienky, minulé problémy a ich dobré, či zlé riešenia, poučenie sa z chýb svojich, aj cudzích, stanovovanie si nových cieľov, skrátka veľké upratovanie hlavy, alebo len obyčajná pesnička. Veď to určite poznáte! Neviditeľný samozvaný DJ, ktorý sa na nejaký čas ocitne v štúdiu vašej hlavy, zrazu vyťahuje z minulosti tie najzákladnejšie hity a začína sa vaša osobná V.I.P. párty. Keď už som 300krát zastrelil šerifa, klopal na nebeskú bránu, s pomocou Michaela zachránil Willyho, v mysli pretancoval Pomádu a ani za nič na svete sa nevedel rozhodnúť či s tebou alebo bez teba, došlo na to horšie a tou bola CZ/SK scéna. Takže po odrapovaní celého Chaozzu, po všemožných Kájoch, Haničkách, Helenkách, Teamoch a Tublatankách, nás zmohla fyzická a mňa už z tej „úžasnej“ hitparády aj psychická únava. Stojíme, dávame pauzu na doplnenie síl spolu s hltom povzbudzujúcej pálenky z kovovej fľaštičky. Ideme asi dve hodiny pomerne strmým stupákom, opatrne došľapujeme na všadeprítomné kamene, keď prichádzame k veľkým skalám, ktoré sú popretkávané úchytmi a oceľovými lanami. Vtedy prvýkrát poznávam do čoho som sa to vlastne namočil. Dvíham čeľusť zo zeme, vysypem pomyselný náklad z treniek, premôžem strach a pokračujem ďalej. Ideme teda jeden za druhým za sebou, ako káčatká na prechádzke popri potoku a pritom dúfame, že to nebude až také ťažké. Ochvíľu nám z očí zmiznú značky, zisťujeme že ideme zle, preto sa musíme vrátiť asi o 400m nižšie a nasledujeme chodník po ktorom sa vracajú taliansky turisti. Opäť musíme liezť po skalách, skobách, držiac sa všetkého čo príde pod ruku a pozerajúc do stámetrových priepastí. Studené oceľové laná sa zarezávajú do mojich dlaní ako o číslo menšie bikiny do priemernej 50 ročnej obyvateľky Floridy. Všetko naokolo je také obrovské a my takí malí.
Hora je aj veľmi dobrý, starostlivý učiteľ. Neraz nám dala šancu bližšie spoznať chránenú flóru Álp, umožnila nám užiť si makro pohľad z piatich centimetrov, keďže sme sa plazili naširoko objímajúci príkre skaly. Každým metrom sme boli o pár centimetrov vyššie a bližšie k vytúženému cieľu, no za každou zákrutou, záhybom, či skalou, čakalo ďalšie „vysoké prekvapenie“. Začali sme sa od seba vzďaľovať, lebo v ťažkých chvíľach má každý úplne iné tempo. V tom momente mi mozog šikovne podsunul skladby asociačne vhodné ku tejto situácii. V hlave začala v nepretržitej slučke hrať skladba od Coolia s názvom „I see you when you get there“ a v nepostrehnuteľnom prechode ju nasledovala „Neverending story“. V duchu som ocenil krásu irónie, zároveň logiky môjho mozgu. Pot sa mi štipľavými cestičkami dostáva do očí, páli a nedovolí mi naplno využívať zrak, zatiaľ čo do rúk sa mi zahrýzajú ďalšie studené laná a zanechávajú mi na seba spomienku v podobe bolestivých krvavých škrabancov. Hora si so mnou hrá hru na život a na smrť. Najhoršie na tom je, že nie je cesty späť, pretože už je neskoro vracať sa tou istou trasou. Každý už je psychicky na dne, lebo vrchol stále neprichádza. Bojujem sám so sebou, so strachom z výšok, s pevnou vôľou, ale aj s vidinou nezdolania svojho osobného Everestu. Každých pár metrov si dávam 10 sekundovú pauzu a každých 5 minút si opakujem :„už len 50m, to dáš! Tu nemôžeš ostať, makaj!“ Nakoniec dosahujeme vysnívaného a v mysli toľkokrát preklínaného vrcholu. Robíme fotky sólo, skupinové, dokonca so štátnou vlajkou, dávame si víťazné pivo a cigáro. Braňo vyťahuje klasický kúpený makovník, rozdeľuje sa s nami a ja konštatujem, že práve v ruke držím najlepší makovník v mojom živote. Popri jedení tejto ambrózie sa kochám neuveriteľným božským výhľadom, naplno sa oddávam prúdiacim endorfínom, pre ktoré sa musí ísť až za hranicu svojich možností.
Začína fúkať ostrý štipľavý vietor, volíme preto cestu späť. Ideme ale po odlišnej ceste z talianskej strany, lebo už vieme že je najrýchlejšia a najkratšia. Kolená dostávajú zabrať, tvoria sa otlaky na nohách, ale nič z toho nemôže zastrieť ten pocit zo zdolania hory resp. samého seba. Keď už vchádzame do miernejšieho pásma, kde už nám aj silný vietor zamával na odchod, dovoľujeme si zabávať sa v pozostatkoch snehu. Koľko radosti dokáže na tvárach vykúzliť obyčajná guľovačka v lete, prípadne bežkovanie na vibramoch. Cesta dole netrvá tak dlho ako nahor, takže stíhame si dávať častejšie pauzy, ktoré sú poväčšinou plné radosti a smiechu. Povetrím lietajú vtipné hlášky či prirovnania, všetci sú spokojní. Po príchode pod horu na priľahlom parkovisku Ľudo zisťuje, že stratil telefón a nám kvápe slzička empatie, ale aj hrôzy, lebo musí ísť znova hore, aj keď už nie na vrchol, ale k našej poslednej zastávke v 1000 metroch nad morom., kde sme sa naposledy fotili. Čakáme ho dole, zatiaľ čo sa Braňo pýta Nemcov, či by ho nemohli odviesť k nášmu autu, ktoré ostalo zaparkované presne na opačnej strane hory. Tešíme sa z ich bezproblémovej reakcie a ja mám opäť ten pekný pocit, že dobro, či pomoc blížnemu ešte nie sú prázdne prehistorické slová bez významu. Ako nám Braňo neskôr povedal, odviezli ho len pár kilometrov, takže musel stopovať, našťastie úspešne. Ľudo bol takisto úspešný a v rekordnom čase sa vracia ku nám s telefónom v ruke. Vychutnávame si teda úchvatný výhľad do talianskej doliny, čakáme, debatujeme. O chvíľu pozorujeme v diaľke vracajúci sa strieborný tieň, s vysmiatym Braňom za volantom. Pri zaslúženom víťaznom cigárku nám vyrozprával celý príbeh s Nemcami, so stopovaním a hľadaním nášho štvorkolesového koňa.
Na ceste späť nás postihol ešte jeden dosť vážny problém. Počas cesty kľukatými serpentínami sa znenazdajky začal z predných kolies valiť hustý kúdol dymu. Na najbližšom možnom mieste stojíme, zisťujeme že nám brzdy horia. Teraz nám zostáva len čakať, kým sa kotúče ochladia a my budeme môcť pokračovať v návrate. Podarilo sa! Keď už sedíme v aute a kľučkujeme uličkami Bovca. V tej chvíli mi dochádza dôležité zistenie. Keď sa zídu dobrí, veselí a ničím nerozhoditeľní ľudia, je s nami všadeprítomná šťastena, ktorá nad nami bude držať ochrannú ruku počas celého tohto šialenstva.
3. deň - Bohinjské jazero
V diaľke opäť počuť zvon, lenže mne sa zdá akoby mi znel priamo za hlavou, ktorú od neho delí len 2mm plátno stanu. Nenechám sa rušiť, lebo dnes sme si naordinovali oddychovejší deň, ako stvorený na zregenerovanie síl. Keď už slnko ohrialo stan na neznesiteľnú pekelnú vyhňu, som donútený opustiť pohodlie spacáku a vydať sa dole do kuchynky na kávičkový rituál. Raňajky sú v plnom prúde, rozprávame sa o včerajšom výstupe, medzitým si kontrolujem fyzické škody na tele. Okrem rôznych škrabancov rozmiestnených na končatinách, nachádzam na vrchnej strane prstov nôh otlaky, ktoré sa nápadne podobajú na otvorené zobáčiky malých drozdov, čakajúcich na potravu od rodičov. Nič nebude! Preliepam zobáky leukoplastom a ďalej sa venujem spoločnému plánovaniu. Ukazuje sa, že dnes sa pôjdeme okúpať v čarokrásnom Bohinjskom jazere, ktoré je vzdialené pár kilometrov od 78 metrov vysokého vodopádu Savica, na ktorý máme tiež zálusk. Keď už sme všetci najedení, potreby vykonané, nasadáme do auta s vidinou perfektného zážitku a voľnejšieho programu.
Znova sa teperíme serpentínami s nebezpečnými stúpaniami a klesaniami. Spoločnosť na krkolomnej ceste nám robia miestne popové či dancefloorové hity hrajúce z rádia. Odrazu v rádiu počuť nezvyčajnú pesničku, čo mňa aj Miša veľmi potešilo, keďže sme fanúšikmi inteligentného hiphopu. Jednalo sa o Slovinskú obdobu hitu „zlatokopka,“ produkovanú v celkom prívetivom funky rytme s názvom Rok Trkaj – Ljublančanke (https://www.youtube.com/watch?v=rd6sZ8IFN-Q). Následne kývame hlavami do rytmu bicích a heslovite opakujeme: „Ona, ona ona je izlublane!“
Po príchode k jazeru parkujeme auto a naivne stláčame 2 hodiny na parkovacom automate, ako keby sme tu chceli pobudnúť iba tak krátky čas a stihnúť všetko, čo sme si zaumienili. Vychádzame spoza stromov na kamenistú pláž, kde sa nám pred očami zjavuje krištáľovo čisté jazero s priemerom niekoľko kilometrov. Vo vode už šantia deti s rodičmi, na hladine vidieť niekoľko člnov, miestu vládne letná pohodička. „Keď už sme tu, okúpme sa!“navrhol niekto z našich. Nebol to úplne zlý nápad, no po okúsení vody špičkou nohy som pochopil, že sa bude jednať o dosť bolestivú procedúru. Podľa odhadov má voda do päť stupňov Celzia a mne sa v tej chvíli nechcelo hrať na ľadového medveďa, len preto, aby som si frajersky odškrtol ďalšiu métu zo svojho tripdenníčku. Nakoniec som neodolal pokušeniu a pokúsil sa vstúpiť do arktickej vody. Chvíľku rozmýšľam ako to urobiť, lebo plavci idúci predomnou použili každý svoju vlastnú metódu. Nechce sa mi už viac o tom uvažovať, preto volím liečbu šokom. Pomaly kráčam naproti svojmu osudu, studená voda sa mi zabodáva do nôh, keď už ju mám nad kolená, zavieram oči, odovzdávam sa diamantovej hladine. Prvé sekundy sa cítim, ako keby som liezol cez žiletkový plot, ale nahováram si, že to je len cena za celkový pôžitok, ktorý nastáva po vylezení na breh. Dohadujeme sa, že by bolo celkom fajn si po príchode z vodopádu požičať 3 kanoe. Nápad zožal úspech, tak sa vydávame na cestu, aby sme všetko stihli do zotmenia.
Ku vodopádu sa dá dostať aj autom, ale to by sme neboli my, keby sme si nevybrali tú ťažšiu možnosť, čiže „pešibusom“. A tak zase šliapeme do kopca. Prichádzame k drevenej búde, platíme 3 eurá a pokračujeme po schodoch nahor. Asi po polhodine zdolávania jedného schodu za druhým si hovorím, že to asi fakt musí stáť za to, keď k nemu vedie asi 2000 schodov. Ako keby tam v tajnom zlatom vykladanom kláštore mal sídliť sám najvyšší Buddha v doprovode meditujúcich, mantry odriekavajúcich tibetských lámov, udeľujúci „osvietenie na počkanie.“ Unavení prichádzame na miesto. Vodopád je síce krásny, ale vyhliadka, z ktorej sa dá pozorovať je oplotená a vzdialená niekoľko sto metrov od neho. Je to škoda, lebo sme mali v pláne napodobniť legendárneho kúpajúceho sa Petera Andreho z jeho notoricky známeho klipu Mysterious Girl. To by boli fotky! Fotíme zopár obrázkov pomedzi masy turistov a za pár okamihov už sme na ceste späť.
Ani nejdem písať, čo znova zažívajú naše kolená prehýbajúce sa nad strmými schodmi. Po ceste nás trápi myšlienka možnej pokuty za parkovanie. Tá nám však dodáva výnimočnú akceleráciu. Vďaka bohu lístok tam nie je, tak kupujem ďalšie dvojhodinové parkovné a vyrážame na kanoe.
Ja zdieľam loďku s Braňom, Kamil s Verčou spolu s Ľudom a Macko s Mišom majú jednu pre seba. Posledná dvojica bola v mojich očiach určite tá najlepšia, lebo ako je u nich zvykom, spoločné hádky postupom času gradovali. Kričali po sebe neskutočné hlášky za použitia toho najvyberanejšieho slovníka, čo nás všetkých nenechávalo chladnými a museli sme sa kontrolovať, aby náš burácajúci smiech neprevrhol kanoe. Hodina prenájmu ubehla ako voda vo vodopáde a zaraz sa ocitáme v aute na spiatočnej ceste.
Verča sa nevedno prečo prepla na mód rallye jazdca, rezala zákruty ako motorová píla, takže sme si všetci vydýchli až po vystúpení z vozu a ja som si uštedril zopár šedivých vlasov naviac. Nasleduje večera, pri ktorej tradične s mapou na stole preberáme nasledujúci deň. Letmým pohľadom cestujem po mape, kde ma okamžite zaujal fakt super názov hory. Trasu väčšinou vyberajú skúsenejší turisti, no u nás sa na diktatúru nehráme, tak navrhujem vrch s menom Svinjak s výškou 1653m.n.m. V sekunde ma napadá, že ho pomenovali po nejakom sviniarovi, ktorý im tu v mestečku za dávnych čias narobil riadnu galibu. Na všeobecné počudovanie preklad znamená prasačí chliev, ale to nič nemení na tom, že všetci s mojim návrhom súhlasili, čo mi na malú chvíľu zdvihlo špičku môjho atypického nosa. Po večeri nasledovala návšteva Crnej ovce v spoločnosti pár orosených ušatých kamarátov, ktorými končíme úspešný deň.
4. deň - Svinjak
Každodenný budíček kostolného zvonu nám pomaly otvára oči a pred stanom už stojí Kamil, ktorý nás víta v novom dni s ponukou práve uvareného čaju. Popri rannej cigaretke si odchlipujeme z vriaceho nápoja, debatujeme o dnešnom výstupe na horu so smiešnym názvom, no zároveň sa dozvedáme, že Verča s nami zo zdravotných dôvodov nepôjde, ale aspoň nás odvezie bližšie k hore.
Asi o hodinu sa už ocitáme pod horou pripomínajúcou Matterhorn. Čaká nás zdolať prevýšenie 1200m na necelých piatich kilometroch. To zas budú galeje, premýšľam nahlas. Začíname stúpať po vyznačenej trase cez les, ktorý končí pri pozostatkoch bunkru z 1. Svetovej vojny, čo sa postupne dozvedáme z neďalekej informačnej tabule. Ako si tak prezeráme ruiny tejto budovy, napadajú ma myšlienky na stovky zmarených životov, pozostatkov nekompletných rodín a v duchu ďakujem za život v tak dlhom medzivojnovom období dúfajúc, že sa to ešte aspoň dve generácie idúce po mne nezmení. Po dlhšom miernom stúpaní zrazu vstupujeme do džungle položenej v strmom svahu, kde panuje neskutočné teplo a vlhko. Pamäť mi ihneď podsúva spomienky na Jamajku, no s tým rozdielom, že tu ma veru kľud a pohoda určite nečaká. Dobrú hodinu stúpame bez prestávky, keď si začínam všímať, že mi srdcový tep vyskočil na 150 úderov za minútu. Takmer okamžite mi mozog do môjho vnútra začína asociačne podsúvať to najlepšie techno. Zo spomienok na desiatky odtancovaných párties si vyberá len tie najpríjemnejšie melódie, či perkusie a v slučke ich navíja na tlkot môjho srdca. Sú to neskutočne počúvateľné, tanečné, energické beaty dodávajúce mi silu ísť ďalej. Len čo vylezieme nad hranicu lesa, začína kosodrevina a s ňou aj ďalší výrazný problém. Tým je žeravá guľa dávajúca tejto planéte život. Počas dlhej cesty bez tieňa mi slnko svojim osobitým spaľujúcim písmom vyrýva pehy na telo, akoby chcelo aby som na Slovinsko ešte dlho nezabudol. Opaľovací krém sa mieša s kvapkajúcim potom, čo mi spôsobuje sopečné erupcie na vnútornej strane viečok. Keby sa dalo potením chudnúť, zaiste by som dnes na vrchole pózoval pre módny časopis v tele známej topmodelky Twiggy. Znova sa utvrdzujem v tom, že hora sa nenechá zdolať zadarmo a premýšľam, akú ďalšiu prekážku by mi mohla hodiť do cesty. Pod vrcholom už ideme veľmi strmo nahor ostrou kosodrevinou, ktorá sa na mojich nohách tiež hodlá podpísať svojimi škrabancami na pamiatku. V strachu prechádzame popri skalách úzkymi chodníčkami, kde každý nepremyslený krok znamená príchod vrtuľníka, ktorý by som splácal dobrých desať rokov.
Po niekoľkých hodinách driny dosahujeme túžobne očakávaný vrchol. Otvárame naše tradičné vrcholové pivá a skupinka Čechov nás ponúka kupovaným alkoholom v trojdecovej fľaške. My im na oplátku dávame slovenský domáci mok, čo im okamžite nahrnie slzy do očí a aj keď vieme, že im príliš nechutí, prijímame ich komplimenty na to aká je dobrá a mocná. Robíme spoločné fotky, fotíme okolie, debatujeme o okolitých vrchoch, aj o našom pôvode, o ďalšom našom smerovaní a ja si zase raz štrngám plechovkou s nebesami. Symbolicky ďakujem za poskytnutú ochranu. V tom znenazdajky asi 5 metrov od nás takmer vo výške očí preletí majestátny čierny orol s rozpätím krídel dobrého 2,5 metra. Urobil to tak šibalsky, aby nikto z nás nemal šancu vytiahnuť foťák, aby sme si nadosmrti mohli ten krásny pohľad uchovať len vo svojom osobnom harddisku. Splnil sa mi dávny detský sen vidieť kráľa všetkých vtákov slobodne letiaceho nad vysokými štítmi. Bol to pre mňa vrchol dovolenky, pretože tak ako minulý rok v Rumunsku, aj teraz som pocítil krátky okamih osvietenia, stav úplnej bezproblémovej blaženosti. Tento stav prajem zažiť úplne každému, okamžite máte jasno, že tieto momenty sú pre vás obohacujúce, poetické a navždy sa do vás vryjú. Ešte sa nejaký čas kocháme pohľadom na nízko položené domy, jazerá a ľudí, ktorý pripomínajú mravce rozpŕchnuté zo svojich mravenísk. Dopíjame naše pivá, zhotovujeme posledné fotky, keďže sa začínajú zbiehať podozrivé mračná na okolitých vrcholoch hôr, dávame sa na ďalší mučenícky pochod smerom dole.
Dobre si z predchádzajúcich výstupov uvedomujeme, že nás opäť neminie boj s gravitáciou, že naše kolená dostanú nakladačku, za ktorú by sa nehanbil ani sám Steven Seagal. Na moje počudovanie naša cesta dole pripomína hravé skákanie kamzíkov, obiehajúcich udivených turistov. Po necelých dvoch hodinách sa navzájom čakáme pri studničke, z ktorej sme na začiatku čapovali čerstvú vodu do fliaš. Dážď, ktorý nám predpovedali zamračené vrcholy sa nakoniec nekoná, ba naopak slnko do nás pumpuje svoje nekompromisné žiarenie, preto volíme kúpeľ v rieke Soča.
Pri večeri Verči referujeme zážitky zo Svinjaku, rôzne srandy, čo sme po ceste zažili, ale zakrátko sa už začína debata o najťažšom dni znamenajúcom výstup na najvyššiu horu Slovinska, Triglav. 2864 metrová obluda, ktorú bežne turisti zdolávajú s výbavou pre horolezcov je zvyčajne rozdelená na dva dni, kvôli celkovej náročnosti terénu. Samozrejme sme priekopníci v ultimátnych výzvach, takže plánujeme zdolať horu bez istenia za jeden deň. Mne osobne sa to zdá ako šialený nápad, ale nemám v pláne trhať partu, tak súhlasne prikyvujem. Medzičasom Mišo otvoril zaujímavé sáčkové víno pozoruhodnej kvality. Verča rozlieva Jägermeister, ostatní popíjajú plechovkové pivo. V tom sa zjaví Karolína s otázkou, či vážne ideme na ten Triglav, ako bolo v pláne. Súhlasne prikyvujeme. Vtedy sa mrkne na hodinky a na stôl s rozliatym alkoholom. Hodí na nás nechápajúci pohľad a dodáva, že keď na hodinkách vidí jedenástu hodinu, zábavu v plnom prúde, pozná náš plán stihnúť to na jeden záber, začína sa strachovať o naše fyzické a podľa mňa aj psychické zdravie. Upokojujeme ju milosrdným klamstvom, že je všetko v poriadku a že presne vieme čo robíme. Odchádza teda spať a my asi polhodinu po nej.
5. deň - Triglav
Dnešný budíček zvonením sa nekoná, pretože kvôli najnáročnejšiemu výstupu musíme vstávať už o piatej ráno, aby sme sa stihli do tmy vrátiť. Výdatne raňajkujeme, chystáme jedlo do cesty, vtipkujeme ohľadom našej príčetnosti a svojprávnosti, lebo sme si dali takmer nesplniteľnú úlohu. Tentoraz musím zobrať veľký batoh, do ktorého vkladám 4 litre vody, jedlo pre dvoch ľudí, teplé aj náhradné oblečenie pre prípad zlého počasia.
Začíname na 660 metroch nad morom, čiže nás čaká zdolať prevýšenie 2204 metrov. Celá skupina postupuje lesmi, miernym prevýšením. Po necelých dvoch hodinách narazíme na ťažký terén tvorený z bielych kameňov podklzujúcich pod nohami. Tu sa začínajú tvoriť dve skupiny. Tí rýchlejší sú už mimo môjho dohľadu, takže čakám na Macka, aby sme mohli ďalej pokračovať aspoň vo dvojici. Je to vždy lepšie ako zostať sám blúdiaci horami v cudzine. Nasledujeme vyšliapaný chodník, ideme smerom na Aljažev dom. Stúpame krkolomným svahom, jedna serpentína nasleduje druhú. Zdolávame prvé reťaze, ale zrazu v 1700 metroch stúpanie končí a začína prudké klesanie. Značka hovorí jasne, takže ideme ďalej. Po ceste nadol zopárkrát padám na ostré kamene, ktoré mi pripomínajú, že ešte stále žijem a môžem si privodiť zranenie. Našťastie sa tak nestalo a ani nestane. Cestou stretávame skupinku českých turistov, s ktorými sa dávame do reči a tí nám vysvetľujú, že z tejto strany sa na Triglav pred zotmením určite nedostaneme. Je to vraj tá najťažšia cesta, akú si môžeme z troch možností vybrať. V duchu preklíname Kamila za to, akú parádu nám pripravil. Skupinka nám dáva malú nádej, že aspoň môžeme zísť dole na Aljažev dom a tam sa najesť, oddýchnuť si. Pokračujeme nadol k chate, po ceste sa niekoľko krát snažíme dovolať druhej skupine, no bez úspechu. Keď už sme zišli dole cez kamenistú, nekonečne dlhú, slnkom rozpálenú zem nikoho, konečne prichádzame na terasu chaty s tým, že si aspoň konečne užijeme dovolenku v kľude s úžasným výhľadom a plným bruchom.
Odrazu sa telefón prebral k životu a správa nám hlási situáciu druhej skupiny. Sú v poriadku, pokračujú vo výstupe. Jediné, čo môžeme pre nich urobiť je modliť sa za dobré počasie a za ich šťastlivý návrat bez zranení. Je pravda, že sme sa o nich celkom báli, lebo v tak neprístupnom teréne zranenie znamená obrovský problém. Postupom času dedukujeme, kde asi tak môžu byť a stále sa snažíme s nimi spojiť pomocou správ. Jediné, čo mi v tej chvíli začínalo vadiť bol fakt, že sa onedlho zase musíme teperiť zemou nikoho po rozpálenom slnku, ktorému sa nedá nijako vyhnúť. Znova musíme prekonať hranicu 1700 výškových metrov a zliezť ten prudký kopec až k autu zaparkovanému dosť ďaleko od nás. V pravý čas teda dvíhame kotvy z príjemnej terásky, berieme na ramená krosná a vydávame sa cupitať tam odkiaľ sme prišli.
Cesta bola úmorná, náročná a nekonečne dlhá. V tej dobe mi už aj personálny DJ v hlave odmietal zahrať na želanie, lebo som sa nedokázal sústrediť na nič. V hlave bolo totálne vymaľované. Nakoniec sa nám samozrejme všetko podarilo zdolať. Pri aute netrpezlivo čakáme na našich ľudí, dúfajúc v ich úspech a hlavne bezproblémový zdravotný stav. Paráda, už sú tu! Pozeráme sa na totálne spálených pútnikov, pretože jediný opaľovací krém som mal ja v batohu, no s bielymi úsmevmi na perách. Moje sklamanie z nezdolania vrcholu bolo razom preč, bol som šťastný, že všetko prebehlo v úplnom poriadku a nič hrozné sa im nestalo. Až vtedy sme zistili, že sme fatálne odbočili na úplne iný smer. Potom sa začalo veľké rozprávanie o priebehu ich cesty, ktorá bola dlhá 34 kilometrov. O ich vrcholoch aj pádoch, o zaujímavostiach, ktoré ich postihli, ukazovali sme si navzájom fotky, vo vzduchu bolo cítiť šťastie, spolupatričnosť aj empatiu. Mňa najviac zaujalo Mišove rozprávanie o 70 ročnom deduškovi, ktorý sa opierajúci o zdravotnú palicu, dostal po neskutočne problematickom teréne až na vrchol, kde si vytiahol prosecco, dal chladiť do pozostatku snehu, aby si ho neskôr mohol vychutnať spolu s parádnym výhľadom. Impozantné! Bodaj by takých deduškov bolo viac. Vraciame sa do kempu, kde sa dnešný deň končí spevom a smiechom všade navôkol.
6. deň - vodopád Boka
Dnešné ráno je úplne iné ako tie predošlé. Po včerajšom bujarom oslavovaní zdolania Triglavu, si môžeme dovoliť dlho spať, lebo na dnes sme si ešte nestanovili cieľ. Všetci sú medzi živými až okolo deviatej ráno a to je skoro nemysliteľný luxus, ktorý si dnes s kľudom na srdci môžeme dopriať. Pomaly preberáme dnešný lineup, z čoho vzniká super nápad, ísť si pozrieť ďalší vodopád, tentokrát najvyšší v Slovinsku. Jedná sa o vodopád Boka, vzdialený niekoľko kilometrov západne od nášho mestečka. Je 106 metrov vysoký a 30 metrov široký, takže je určite o čo stáť.
Predtým si ale dávame voľný program, takže niekto sa ide kúpať do arktickej vody, ja sa dohadujem s Ľudom, že pôjdeme do mesta nakúpiť suveníry, dať si miestne jedlo, vychutnať si pivko na mestskej promenáde a zároveň sa s ním lepšie spoznať. Popri voľnej konverzácii na terase útulnej kaviarne pozorujeme kolorit ľudí chodiacich okolo nás. Trochu im závidíme tento život v turistickej oblasti, kde sa nikto na nič nehrá, ľudia si pomáhajú, kde nikto nepozná stres, na čo poukazuje ich uvoľnená chôdza. Vychutnávame si pocit bezstarostnosti. Ľudo popíja mojito, ja miestne pivko. Postupom času sa k nám pripája aj Verča s Kamilom. Prebieha rýchla gratulácia k jej narodeninám a veľmi dlho spoločne konverzujeme. Po perfektnom obede sa stretávame s „kupačmi“, nasadáme do auta s jasne nastaveným cieľom vidieť vodopád Boka.
Dostávame sa na vyhliadku vzdialenú asi 2 kilometre vzdušnou čiarou od miesta, kde sa voda rozbíja o obrovské balvany. Z tohto miesta je vodopád vidieť v plnej kráse, ale opäť vyhráva dobrodružný duch a volíme cestu až k nemu. Pravdou je, že sme vôbec neboli pripravení na dobíjanie sa k vodopádu po veľkých kameňoch, ktoré kľukatými potôčikmi hladí voda rinúca sa z jeho útrob. Väčšina z nás mala obuté žabky, či sandále, no nikoho to neodradilo. Všetci sme sa aspoň pokúsili zdolať takmer nezdolateľné. Keď sme skákali po skalách, pripadal som si ako v nejakej logickej počítačovej hre, kde je potreba si dobre rozmyslieť ďalší krok, či skok. Dosť ma to bavilo, kým som asi po hodine skákania nenarazil na bod, s ktorým som si nevedel dať rady. Rozmýšľam, kde sa uchytiť, z ktorej strany, dedukujem kadiaľ to mohli dať ostatní, no nenachádzam riešenie. Rozhodol som sa využiť perfektné a zaujímavé miesto na chvíľkovú meditáciu. Ten pohľad bol úžasný! Pripadalo mi, že som sa ocitol v Amazonskom pralese, pretože všade navôkol boli kopce posiate hustým porastom lesov. Všetko sa nádherne zelenalo v perfektnom nasvietení zapadajúceho slnka. Bolo to pre mňa veľmi okúzľujúce miesto. Keď sme sa všetci stretli na vyhliadke, zisťujem, že moje sklamanie z neúspešnej cesty k vodopádu nebolo jediné. Nikto sa k nemu nedostal, pretože sa nedalo preniknúť desať metrovými balvanmi, vzdialenými asi 200 metrov od vodopádu. Nám to však neuberalo na nálade, lebo dnes večer sme chceli aspoň symbolicky osláviť Verčine narodeniny. Oslava sa nakoniec nekonala. Verču po celom dni prepadla únava. Niet divu, takto extrémny týždeň nikto z nás už dlho nezažil.
My však napriek tomu ideme do Crnej ovce na večernú konverzačku pri pollitri, počas ktorej sa nad dolinou začínajú zbiehať búrkové mračná. Vravím si, že keby sa tak chcela objaviť búrka, mohol by som si odškrtnúť ešte jeden splnený sen. Tým bol zážitok bleskov medzi vysokými skaliskami, pozorujúc toto nebeské divadlo z bezpečnej vzdialenosti. Podarilo sa! Po každom blesku sprevádzanom hromom, ktorý stroboskopicky osvetľoval vzdialené hory, mi po tele prebehli zimomriavky číreho šťastia. Ostatní prísediaci neboli z nebeskej hry v taktom vytržení ako ja, ale je to pochopiteľné, pretože každý vidíme krásu a harmóniu na iných miestach, v iných situáciách. V tomto momente som bol presvedčený, že toto miesto na zemi mi dalo všetko, čo som chcel zažiť výmenou za ochotu riskovať, za pot a pomyselné slzy, za prekonanie strachu, výmenou za rešpekt voči prírode. A ja mu za to ďakujem. Búrka odišla tak rýchlo, ako aj prišla a my sme sa pomaly pobrali do stanov s vidinou zajtrajšieho vodáckeho zakončenia dovolenky.
7. deň - Rafting
Tak a je to tu! Posledný deň nášho super výletu a zároveň oslava mojich narodenín na divokej vode. Veľmi sa na to teším, pretože si neviem predstaviť zaujímavejší spôsob ich oslavy. Zobúdzame sa klasicky na kostolný zvon, dávame všetky povinné ranné rituály, po nich začíname s balením našich „pár švestek“.
Keď už máme všetko na poriadku, zvoní telefón. Pred kempom nás už čaká odvoz, ktorý pre nás poslala príjemná blondínka pracujúca pre firmu zaoberajúcu sa outdoorovými aktivitami. V nej podpisujeme dokumenty, ktoré sú pre tento druh zábavy povinnosťou, zároveň nám slečna vysvetľuje pokyny k našej plavbe. Všetko je podpísané, rady rozdané, takže odchádzame v dodávke na miesto, kde nám bude zapožičané potrebné vybavenie. Priberáme do teamu malú českú rodinku, tiež túžiacu po tomto dobrodružstve. Nakoniec sú pridelení do nášho veľkého raftu. Počas pomaly plynúcej cesty na štart plavby pozorujeme na cestách lokálne zápchy. Ako keby práve dnes museli všetci vodáci ísť presne tam, kde my, čo sa neskôr ukázalo ako pravdivé tušenie. Prichádzame na štart, začínajúci v mieste Srpenica a plavbu po cca 2 hodinách ukončíme v mieste Trnovo, čo je približne 10km vzdialené od štartu. Obliekame na seba priliehavé neoprény, v ktorých nápadne pripomíname slávnu partičku Power Rangers. Prichádza k nám náš „guide“. Tento sympatický blonďák s menom Luka, bude kormidlovať a šéfovať nášmu člnu. Vysvetľuje nám pravidlá správania sa na vode, pokyny na ktoré musíme určitým spôsobom reagovať, zároveň s nami vtipkuje a tým dotvára pohodovú atmosféru v kolektíve. Vyrážame! Vpredu sedí Kamil s Braňom, za nimi Mišo s oproti sediacou českou maminou, za nimi ja s vedľa sediacou dcérenkou, za nami Macko s hlavou českej rodiny a na konci raftu smejúci sa Luka. Som rád, že sme išli práve s nim, pretože na rozdiel od iných člnov, táto veselá Slovinská kopa miluje bizarné situácie. S našim súhlasom nás navádza na obrovské skaly s cieľom odraziť sa raftom od nich a užiť si trošku inej zábavy. Samozrejme sme radi a každú chvíľu volíme iný cieľ nášho ďalšieho úderu. Je to povznášajúci pocit. Dokonca máme prikázané špliechať ľadovú vodu po okoloidúcich raftoch, čo nás samozrejme baví, keďže ako sa hovorí, škodoradosť je najväčšia radosť. Polovica trate je veľmi kľudná, takže využívame čas na kúpanie sa, konverzáciu s guidom, ktorý rád ľuďom vysvetľuje rôzne doplnkové informácie, na skoky do vody najprv z otočeného raftu opretého o skalu, neskôr tí odvážnejší pokúšajú osud skokom z 5 metrovej skaly. Pred ťažšou polovicou trate sa náhle tvorí zápcha z člnov, pretože na ostrých skalách sa prevrátil čln. Musíme počkať kým budú všetci v bezpečí. O chvíľu však vyrážame do tých super miest, ktoré sme doposiaľ videli len fotkách vo výkladoch v mestečku. Dávame si riadne do tela. Luka dobre odhaduje naše schopnosti a túžby, preto vyberá tie najzaujímavejšie, niekedy aj najnebezpečnejšie miesta na vode. Vedie nás spádmi, vírmi, narážame do obrovských kameňov a nám sa to veľmi páči. Ešte som nič podobné nezažil, ale po tak silnom návale endorfínov, je jasné že toto nebol môj posledný raz, čo sedím v gumovom člne na divokej vode s ľuďmi usmievajúcimi sa od ucha k uchu. Po takmer dvoch hodinách naša plavba končí, pomáhame niesť raft na vlečku dodávky, odovzdávame neoprény a komunikujeme najnovšie zážitky medzi sebou. Po rozlúčení sa s Lukom nás dodávka vezie naspäť do kempu, kde nás už čaká naplnené auto pripravené na cestu späť. V duchu sa teda lúčime so skvelým miestom plným dobrých ľudí. S kúskom raja medzi obrovskými horami, s týždňom plným nezabudnuteľných chvíľ, splnených snov, zdolaných hôr, prekonaných strachov, neskutočne dlhých smiechov, bizarných situácií a cestovateľského, ako aj osobného šťastia, ktoré bolo s nami vždy, aj v tých najkrutejších chvíľach, keď sa už zdalo, že je všetko v ťahu.
Ako si tak sedím v našom striebornom tieni na ceste do Prahy, ťukám tieto posledné riadky, musím sa poďakovať všetkým zúčastneným dúfajúc, že si to niekedy prečítajú a spomenú na tieto dni. Takže ďakujem Kamilovi za nápad, celkovú organizáciu, za vybavenie všetkého potrebného, za jeho skúsenosti, bez ktorých by sme všetko mali oveľa ťažšie. Ďalej Verči za toleranciu našich nie vždy korektných vtipov, odšoférovanie tejto etanolom vykrmovanej mašiny, za to že sa nebála ísť s nami do toho, napriek tomu, že väčšinu kolektívu nepoznala. Za to že bola jedinou ozdobou inak chlapského tímu. Díky ide aj Braňovi, ktorý bol celú dobu môj spolubývajúci v stane, za jeho ochotu pomôcť v akomkoľvek možnom aj nemožnom prípade, za ochotu ukončiť deň našou tradičnou „vegánskou potravou pre myseľ i telo“, za motiváciu aj spievanie v horách, za parádne fotky. Ďakujem aj Ľudovi za poučné konverzácie, za pohľad na svet z inej strany, za empatiu, za podelenie sa s ostatnými, nech sa jednalo o čokoľvek. VEĽKÉ díky patrí Mišovi a Mackovi! Ste MEGA dvojka, ktorá vie kedykoľvek rozvibrovať naše bránice. Dík za Vaše vtipy, narážky, komenty, hlášky, za ochotu ísť do každej situácie s úsmevom na tvári aj na duši. Ďalej ďakujem Kataríne a Martinovi za úžasné pohostenie u Vás doma. Nielen pre mňa to bolo najkrajšie zakončenie dovolenky, aké si človek môže želať.
Teraz sa popod fúzy usmievam, pozorujem hýbajúcu sa krajinu za oknom auta a dúfam, že sa nám vysnívaná, budúcoročná škandinávska expedícia podarí minimálne takto, ak nie viac.
2025 ©