Rozhodol som sa napísať krátku recenziu na dokument Cooltúra, pretože si myslím, že by ho mal vidieť každý rozumný človek. A po štvrtom zhliadnutí (vždy v inej spoločnosti) v priebehu týždňa, považujem za svoju povinnosť vás na naň upozorniť.
Režisér Miro Remo sa u mňa nezmazateľne zapísal dokumentom z väzenského prostredia, kde sa pozastavoval nad ťažkosťou návratu väzňov do spoločnosti. Vtedy som sa začal o jeho diela zaujímať a teraz už viem, že som urobil dobre.
Na tento dokument mapujúci (podľa mňa) nielen Slovenskú, ale aj globálnu kultúru, som sa dlho tešil. Doslova nemohol dočkať. Proti jeho premietaniu sa postavilo hneď niekoľko veľmi známych osobností „SK showbizzu“ a to tomu dodalo punc zakázanosti. Nešlo to prehliadnuť. Boli o tom zmienky vo všetkých médiách. Osobne si myslím, že lepšiu reklamu ani nemohol mať. Takisto sa mi páčil fakt, že po jeho zákaze si našiel cestu do škôl vďaka dobrovoľným podporovateľom.
Odhliadnuc od toho nám Miro najprv ponúkol ochutnávku v podobe traileru s (teraz už nebohým) p. Lazoríkom, ktorý bol vášnivým zberateľom a uchovávateľom Slovenskej kultúry. Jeho monológ na mňa pozoruhodne zapôsobil a s trpkou pachuťou rezonoval vo mne počas celého sledovania. Bola to čistá múdrosť. Pravda, ktorú všetci poznáme a určitým spôsobom sa za ňu hanbíme, lebo ju mnohokrát (aj keď nevedomky) podporujeme.
Dokument je bez komentára, čo je podľa mňa to najlepšie, čo mohol Remo urobiť. Je v podstate na nás, čo si z neho zoberieme, ako si ho vnútorne okomentujeme.
Takže Cooltúra. Už názov hovorí za všetko. Naozaj je to, čo vidíme v dokumente COOL?
COOL – moderný, súčasný, držať krok s dobou, byť in...
Moja odpoveď je áno. Bohužiaľ!
To najväčšie, čo mi tento snímok dal, je táto krátka a výstižná veta, ktorá neplatí iba pre kultúru, ale platí všeobecne na všetko, pretože sa z nej stala modla tejto doby. „KDE JE DOPYT, TAM JE PONUKA.“
Nebudem vám tu detailne rozoberať každú scénu, to by som vám skazil zážitok. Verte mi, že všetky stoja za to. Len vám tu načrtnem, že nahliadnete pod pokrývku tvorby TV seriálov, súťaží krásy, pozadia politiky, citového vydierania v TV, všadeprítomnej „alkokultúry“, veľmi múdro premysleného marketingu, prezlečeného do širokých nohavíc populárneho hudobného štýlu atď.
Musím pochváliť prácu s kamerou a strihom, ktorá ma nadchla viackrát, ale epická scéna pravej Veľkonočnej oblievačky zostane u mňa navždy vrytá pod kožou vo forme zimomriavok, ktoré mám vždy pri spomienke na ňu. Takisto hudba je vyberaná precízne a sedí na každú scénu. Dodáva myšlienkam ďalší rozmer.
Jediné, čo môžem dielu vytknúť je to, že nám neukazuje alternatívu, ani návod na to, ako proti cooltúre bojovať. Niektorí zaiste budú režisérovi vyčítať jeho zaujatosť a subjektívne podsúvanie myšlienok. Ale mne predsa nič, čo by som netušil, nepodsunul, len mi to krásne upratal do jedného pekne plynúceho celku.
Po záverečných titulkoch som si uvedomil, že počas sledovania sa vo mne vystriedali snáď všetky emócie, ktoré človek v sebe môže mať. A to sa mi už dlho nestalo.
Cooltúra je pre mňa veľmi dobre mierená facka do tváre dnešnej spoločnosti. Síce všetci vieme, že príde, ale takú bolesť nečakáme. A bolí to, lebo sme spoluzodpovední.
Môj verdikt: 90%
2025 ©