Zamyslený muž sa krívajúc potáca hore ulicou. Je premrznutý, trasie sa. Vie, že musí ísť, aj keď je jeho cieľ neznámy. Pod deravými topánkami zvierajúcimi napuchnuté omrzliny vŕzga mokrý sneh. Dlhé roky mu tento zvuk pripomínal detstvo u svojej tety na horách, kde zvykol tráviť zimu s kamarátmi v opojení guľovačky či sánkovačky. Radosť z týchto spomienok sa však vytratila. S každou vlnou nepríjemného vetra sa na jeho tenkých nohách rozochvejú nohavice, akoby to boli vlajky vztýčené na vysokých žrdiach. Jeho neupravená dlhá brada je pokrytá ľadovými kryštálmi, pod ktorou sa ukrývajú do fialova sfarbené pery. Tie už dávno pomyselne zamávali úsmevu na odchod. Z úst s každým výdychom vypúšťa kúdol pary, oči sú plné slaných sĺz, ktoré vo vetre ihneď vysychajú. Odstup výdychov sa zmenšuje, tep srdca zrýchľuje. Pravou rukou si zakrýva tvár, do ktorej sa mu zabodávajú špendlíkové hroty v podobe ostrých vločiek. Zo všetkých síl vzdoruje nepríjemnému vetru. Vnútorný hlas mu vraví: „Prečo mi musí fúkať rovno do tváre?“ Prediera sa vetrom, pridŕža si špinavú kapucňu, smrkne pocitovo dlhú sviečku naspäť do nosa. Každý ďalší krok je čoraz ťažší. S najsilnejším zadutím vetriska pod ťarchou výčitiek padá k zemi. Štvornožky sa snaží nájsť si miesto, kde ho nik nebude rušiť a zároveň sa skryje pred rozmarom dnešného počasia. Konečne našiel útočisko v závetrí budovy, kde naňho nesneží a môže si dopriať chvíľu, na ktorú po celý deň čakal. Opiera sa chrbtom o miestne potraviny. Jeho roztrasené ruky zvierajú hrdlo fľašky, otáča uzáverom a s oslobodzujúcim prasknutím fólie odhadzuje uzáver. Z plného hrdla sa napije. Páľava stovky horúcich pekiel zaleje najprv jeho ústnu dutinu, potom pokračuje celou cestou nadol, kde po nej zostáva niekoľko sekúnd trvajúca čiara ohňa. Po nespočetný raz premýšľa: „Prečo sa to stalo práve mne? Čím som si to zaslúžil?“ Chvejúce sa jagavé oči zasnene pozerajú do diaľky. Leskne sa v nich slza spomienky na šťastnú rodinu pri domácom fotografovaní. S jej dopadom na zem prichádza štipľavá facka v podobe myšlienky na deň, ktorý doslova zničil nielen jeho život. Deň čo deň sa vkráda do jeho mysle s vytrvalosťou pitbulla zahryznutého do krku protivníka.
Pamätá si na to, akoby to bolo dnes.
Je sobotné ráno a všetci sa tešia z dnešného výletu. Rodinka sedí v malom aute, ktoré smeruje do malebného mestečka, kde sa má konať významné jubileum starej mamy. Ich tváre odzrkadľujú šťastie a očakávanie. Dcéra sa spytuje otca na zrúcaninu hradu, ktorú míňajú po pravej strane cesty. Zatiaľ čo on jej zbežne vysvetľuje význam a históriu onej zrúcaniny, v aute idúcom v opačnom pruhu sa odohráva nepríjemná dráma. Chlapík so slnečnými okuliarmi na nose zúrivo kričí do telefónu: „To mám za to, že som ťa živil? Že som ti dal všetko, čo som ti na očiach videl? Neskáč mi do reči! Celé tie roky som sa staral o tvoj blahobyt, aby ti nič nechýbalo. Od rána do večera v práci. Ešte aj tvoju matku som do domu zobral a ty sa mi takto odvďačíš?! Ticho, neprerušuj ma! Keď sa vrátim, ty aj ona budete preč a poslednú zmienku o vás uvidím pri svojom podpise na papier sťahovacej služby, ktorá vám odvezie všetky vaše haraburdy hoci aj pod most. Mne je to jedno, rozumieš?!“ Avšak v tom kriku si neuvedomil, že sa rúti do protismeru.
V poslednej chvíli strháva volant do druhej strany. Čas sa zastavuje. Obaja šoféri si na moment navzájom pozerajú do tváre. A obaja sa nezmôžu ani na jedinú hlásku. Bezprostredne po tomto okamihu z plnej sily zašliapnu brzdové pedále svojich áut. Ozve sa prenikavé zahvízdanie šmyku, ktorý však nemôže zabrániť kolízii. Nasleduje mohutný dunivý zvuk výstrelu z dela. Vozidlá sa na zlomok sekundy vášnivo pobozkajú. Karosérie vzápätí vydávajú zvuk vzlykajúcej príšery, ktorá prišla o to najcennejšie. Prudký náraz vymršťuje celú rodinku vpred. Pásy si plnia svoju povinnosť a znemožňujú tak príchod smrti práve v tejto chvíli. Auto poskočilo. Ťažisko sa odkláňa od svojej osi a s ohromným hrmotom predvádza dve otočky, potom naráža do zvodidla. Druhé auto sa nestihlo vyhnúť stromu a po náraze začalo zvoľna horieť. V interiéri zostáva telo bez pohybu. Z telefónu, ktorý leží neďaleko vraku, kričí teraz už bývalá priateľka: „Zlatko, ozvi sa! Čo je s tebou? Prosím!“ Odpovede sa nedočkala. Otec rodiny sa po náraze márne snaží rozhliadnuť po interiéri auta. Kričí, či sú všetci v poriadku. Nikto neodpovedá. Nemôže sa otočiť a skontrolovať posádku, je zakliesnený. Hlavu môže otočiť len o 30 stupňov. Stačí to však na to, aby v zrkadle videl svoju dcérku opretú hlavou o zvodidlo. Periférnym pohľadom pozrie vpravo. Jeho manželka sediaca vedľa neho taktiež hlavou vo zvodidle. V rýchlom dýchaní a bezmocnosti omdlieva. Mŕtvolné ticho prerušuje hlas matnej siluety hasiča spytujúceho sa na aktuálny stav posádky. Hlavu rodiny odnášajú na nestabilných nosidlách do sanitky. Hlboký zvuk zatvárajúcich dverí je posledné, na čo si pamätá.
Spomienku náhle prerušuje hlas nervózneho mladíka. „Čo tu robíte? Tu nemôžete len tak chľastať! Vypadnite odtiaľto, ešte mi kvôli vám zavrú krám!“ Muž si utrel osudovú slzu, smrkol a pobral sa vetru naproti.
2025 ©