Tichá výzva

Keď som mal dvanásť rokov, boli sme na tradičnej návšteve u nášho rodinného známeho. Tento človek, ktorý dobre poznal hory, nám veľakrát rozprával príbehy, ktoré sa odohrali v okolitých lesoch. Síce vo veľkom holdoval alkoholu, no nikdy nebol nepríjemný alebo agresívny. Keď si vypil, rozviazal sa mu jazyk. Následne spomínal desiatky príbehov. Mal veľmi dobre rozvinuté rozprávačské schopnosti. Človek im vďaka tomu poľahky uveril. Moji rodičia ho vždy napomínali, aby nám neoblboval hlavy fantasmagóriami, ale on na to len odvrkol:„Všetci si predsa zaslúžia vedieť veci, o ktorých sa človek bojí hovoriť.“ Poviem vám jeden jeho príbeh, ktorý mi utkvel v pamäti.

„Ako deti sme boli veľmi nezbedné. Vymýšlali sme po dedine všelijaké hlúposti. Vždy sa nám zdalo, že sme tá najnudnejšia dedina pod slnkom, tak sme si vytvárali rôzne súťaže a výzvy. Raz, keď boli rodičia na žatve, stavili sme sa o svoje posledné drobné, že ten, kto obehne Móricov dom dvakrát dookola, vyhrá celú stávku. Povrávalo sa, že miestny opilec Móric je nebezpečný blázon. Všetci pred ním mali akýsi prirodzený rešpekt a nechávali ho bez povšimnutia dožívať vo svojom rozbitom dome na okraji dediny. Bol to starý muž, ktorý sa po večeroch potácal po dedine, vykrikoval na všetky strany, ako si pre nás všetkých príde smrť. Kričal, že presne vie ako vyzerá, že sa jej díval priamo do tváre. Mal pomerne veľký pozemok, na ktorom ležali rôzne kraviny. Napríklad dve staré prehnité vane, hrdzavý motor z traktora, rozdrtený porcelán. Prázdne fľaše porozbíjané všade navôkol. Na toto všetko sme si pri behu museli dávať pozor. Vedeli sme, že ak sa niekto zraní, nebude mu už pomoci a budeme ho tam musieť nechať napospas osudu. Po prelezení plotu nás dievčatá odštartovali. Začal sa môj životný beh. Prvý okruh sme zvládli všetci bez väčších problémov. Pri druhom som však zakopol a poranil si koleno. Zrazu ma obklopil tieň veľkej osoby. Tušil som, že je zle. Pomaly som sa otočil a vzápätí hľadel do tváre starému Móricovi. „Čo tu robíš?!“ zreval na mňa. Z jeho dychu bol cítiť silný alkohol. Roztrasene som mu odpovedal:„N-n-nič, j-j-ja už musím i-i-ísť!“ „Nie! Nikam nepôjdeš!“ Pevne ma chytil za ruku a potácajúc ma viedol do jeho spráchnivelého domu. „Tu si sadni a ani sa nepohni!“ Bezpohybu som sedel ako prikovaný na jeho špinavom kresle. Obzeral som sa okolo seba a skúmal jeho trofeje vypchatých zvierat, ktoré mu viseli na stenách. Z druhej miestnosti bolo počuť, že sa s niekým rozpráva. Počul som len také nezrozumiteľné mumlanie dvoch hlasov. Asi to bola jeho matka, ktorú už dlho nikto nevidel. Časom sa z nej stala obľúbená miestna legenda. Vrátil sa, držiac v ruke fľašu s čírou tekutinou. Vylial mi ju na rozbité koleno. Pálivá bolesť mi nahnala do očí slzy, ale neplakal som. Utrel som si oči a pozoroval, ako mi nešikovne obtáča okolo kolena obväz. Následne sme si navzájom dlho pozerali do očí. Mal som nutkanie uhýbať pohľadom. Zreničky mi neustále tiahli k jeho nepekne vyzerajúcej jazve na ústach. „Tak ešte raz! Čo si robil na mojom pozemku?“ „Nič!“ „NEKLAM!“ zhúkol na mňa hrozivým hlasom nasiaknutým ohnivou vodou. „No dobre, poviem Vám to. Stavili sme sa s kamarátmi, že dvakrát obehneme váš pozemok. Ja som to však nestihol.“ „Ahááá! Takže odvážlivci! Ešte nikto neprekročil prah mojej brány. Ale ak ste tak odvážni, ako si myslíte, mám pre vás zaujímavejšiu výzvu. Keď budete vidieť, že je v dedine pohreb a v tej istej noci začne vychádzať mesiac v splne, choďte na miestny cintorín! Tam sa ukáže vaša odvaha!“ „Prečo? Čo je na tom mieste také zvláštne?“ nechápavo som sa spýtal. „Smrť si tam chodí pre zosnulé duše.“ Neveril som mu. „Teraz dávaj veľký pozor a počúvaj! Ak to urobíte, pôjde vám doslova o život. Musíte byť ticho ako mŕtvoly. Ba ešte viac! Smrť nemá oči ani nos, ale môže vás počuť.“ „Odkiaľ toto všetko viete? Vy ste ju už videl?“ naliehavo sa pýtam. „Áno! Zobrala mi dvoch kamarátov. Prežil som to iba kvôli tomu, že som zostal celý čas potichu. Bál som sa ako nikdy predtým, no nevydal som ani hlásku. To mi zachránilo život.“ „Čo sa stalo s ostatnými?“ „Oni prehovorili, tak si ich vzala. Ak sa teda naozaj nebojíte a postavíte sa smrti tvárou v tvár, nezabudni na to, čo som ti povedal! A teraz už choď!“ Poďakoval som za ošetrenie a vybral sa domov. Pred plotom čakali kamaráti, ktorí sa mi posmievali. Iba Paľovi som povedal všetko, čo sa stalo.

Na príbeh o smrti sme postupom času načisto zabudli, pretože u nás nebolo veľa pohrebov a keď už aj bol, nenasledoval spln. Jeseň následného roku však nastolila ideálne podmienky k tejto podivuhodnej výzve. Boli sme o rok starší, teda odvážnejší. Aspoň sme si to mysleli. Dohodol som sa s Paľom, že to pôjdeme skúsiť, ale radšej nikomu nič nepovieme. Nebudeme riskovať nikoho ďalšieho. Na cintorín sme prišli chvíľu po zotmení. Vedeli sme, že nás čaká dlhá noc, tak sme sa na ňu pripravili. Sadli sme si na deku hneď vedľa pomyselnej križovatky, ktorá vychodenými cestičkami predeľovala cintorín na rôzne sekcie podľa toho, akú spoločenskú pozíciu mala rodina zosnulého v dedine. Čakali, sme čo sa bude diať. Bolo to hrozné. Sedieť a nič nerozprávať. Len ticho skúmať okolie strašidelného miesta. Neodvážili sme sa ani na minútu vzdialiť. Nechceli sme predsa smrť vyplašiť. Tak sme vtedy premýšľali. Aké naivné! Po dlhých hodinách, keď sa nám už viečka privierali, začal fúkať veľmi silný vietor. Bolo to zvláštne, keďže oblohe dominoval len jasne svietiaci mesiac bez náznaku akéhokoľvek mraku. Avšak zbystrilo to našu pozornosť. Po chvíli kvílenie vetra prestalo. Nastalo hrobové ticho. Ani jeden lístok na stromoch sa nepohol. Aj cvrčky prestali cvrlikať. Odrazu sa z ticha vynoril ostrý zvuk konských kopýt. Otočili sme sa vľavo. Prichádzal priamo odtiaľ. Keď bol ten zvuk už takmer pri nás, spoza stromov pri križovatke sme zahliadli dve konské hlavy. Blížili sa pomaly. Boli to veľké čierne kone, ktoré mali na očiach klapky. Neboli bežné. Vyzerali hrôzostrašne. Na rôznych miestach po tele mali opadané kusy mäsa, takže sme videli aj ich kosti. S každým krokom im z nejakého miesta odpadol ďalší kus, ktorý po dopade na zem zmizol v obláčiku modrastého dymu. Sedeli sme ticho ako sochy. Za koňmi sa v záprahu tiahol ošarpaný starodávny čierny koč. Záprah pomaly prechádzal okolo nás a my sme s otvorenými gambami pozerali na toto nevšedné divadlo. Kúsok od nás zastavil. So škripotom sa otvorili dvierka. Vypadla z nich stupačka s tromi schodíkmi. Chvíľu bolo ticho, ktoré náhodne prerušovalo erdžanie vydychujúcich koní. Potom sa z rôznych kútov cintorína vynorili nejaké bytosti. Nemali tváre a ich telá boli takmer priehľadné. Okamžite mi docvaklo, že sú to zosnulí pripravení na prevoz do inej ríše. Bola na nich ešte jedna divná vec. Napriek tomu, že mali nohy, vôbec ich nepoužívali. Akoby sa vznášali iba kúsok nad zemou. Ich pohyb pri nastupovaní do koča bol tichý a plynulý. Prichádzali z každej strany. Divil som sa, že sa ich tam toľko zmesti. Keď jeden z nich zozadu prechádzal okolo Paľa, zľakol sa a vydal zo seba tichý zvuk. Ihneď sa všetci zosnulí premenili na modrastý dym, ktorý bol neskutočne rýchlo vcucnutý do koča. Netrvalo to ani dve sekundy. Následne zo schodíkov zostúpila dosť vysoká postava zahalená do čierneho plášťa, ktorý sa jej pri nohách tesne nad zemou menil na modrý dym. V úplnej tichosti sa približovala k nám. Zakryl som si ústa rukou, aby som náhodou neprehovoril. Po jej priblížení sa, som si všimol, že postava tiež nemá tvár. Celú hlavu tvorila nejaká nesymetrická guľa, lesknúca sa ako najjasnejšie zrkadlo. Pomaly okolo nás prechádzala, no očividne nevedela, že sme tam. Sklonila lesknúcu sa hlavu nadomňa. Cítil som neuveriteľný až mŕtvolný zápach. Klepal som sa strachom. Srdce mi búšilo na poplach, no dúfal som, že ho nepočuť. Keď som sa zadíval na tú takmer guľatú hlavu, videl som nevídanú vec. Môj pokrivený odraz v tom zrkadle pomaly zmizol a začal tam prebiehať môj doterajší život. No z pohľadu druhej osoby. Akoby som sa díval na nejaký film o mne. Bol tam zachytený každý detail. Radšej som si zakryl oči. Cítil som, ako sa otočila k Paľovi. Musel tiež vidieť to isté, lebo potom sa stalo niečo, na čo do svojho skonu nezabudnem. Neudržal sa a šepotom vyriekol slovíčko:„Mama!“ Zaiste tam musel vidieť spomienku na svoju zosnulú mamu. Hneď, ako som to počul, otvoril som oči. Hľadel som na postavu držiacu Paľa za ruku. Plakal. „Prosím! Nechajte ma!“ zúfalo sa ju snažil obmäkčiť. Tá ho však zdvihla a za jeho ukrutného vreskotu hodila rovno do koča. Bolo to dosť ďaleko, ale presnosť jej nebola cudzia. Vtedy by ste sa krvi vo mne nedorezali, tak som sa bál. Dokonca som pustil do gatí. To však bolo to posledné, čo ma vtedy trápilo. Postava pomalým krokom prišla naspäť ku koču. Dvierka za ňou sa automaticky zavreli a ja som vedel, že Paľa už neuvidím. Ozval sa zvuk biča, ktorý som však nevidel. Kone klusali priamo naproti malej kaplnke. Myslel som, že do nej vrazia, ale celý koč aj s koňmi sa po vzájomnom dotyku s kaplnkou zmenil na modrý dym. Bolo po všetkom! Sedel som tam ešte dobrú hodinu, pokiaľ nezačali cvrčky opäť vydávať svoje typické zvuky. V tú noc som prišiel nielen o kamaráta, ale aj o vtedajší svetonázor, ktorý do mňa odmalička vštepovali. Potom už nič nebolo ako predtým.“