„Ako každý deň, hrali sme sa so sestrou pri rybníku, ktorý bol neďaleko nášho domu. Bol lemovaný vysokými dubmi, schovaný pod kopcom naľavo od neho. Ja som hádzala žabky. Snažila som sa prekonať svoj rekord ôsmich odrazov, zatiaľ čo moja staršia sestra Anička skúmala život v potoku, ktorý sa vlieval do rybníka. Bola veľký špekulant a zvedavec. Občas striehla s veľkou nádobou na raky a odchytávala si ich pre jej ďalšie pozorovanie. Odrazu sme zbadali našu mamu, ako zbieha dole kopcom ku nám. Kričala na nás, aby sme sa vrátili. Rukami si pridŕžala sukňu, udýchaná bežala smerom k nám. „Anička, Marcelka, poďte rýchlo domov!“ „Mamí, ešte jedného ráčka si chytím a pôjdeme“, oponovala Anička. „Nie! Už aj domov! Rýchlo!“ Takto vystrašenú som ju ešte nevidela. Bola bledá, triasla sa, jej hlas bol rozkolísaný, plný strachu. Myslela som, že nás zvoláva kvôli búrke, ktorá sa hnala našim smerom, no to čo malo prísť by som nečakala ani v najhoršom sne.
Obe nás chytila za ruky, utekali sme spolu smerom k domu. Popri behu som si všimla ako sa z dediny, ktorá bola pod kopcom z druhej strany, valil obrovský oblak čierneho dymu. Pribehli sme domov a lapali po dychu. Otec otvoril dvere do miestnosti, kde sme skladovali uhlie, tiež kričal: „Rýchlo dnu! Nemáme čas.“ Stáli sme pred kopou uhlia. Schytil lopatu, začal odhadzovať uhlie a žiadal nás, aby sme mu pomohli. Odhŕňali sme teda ručne. Po pár minútach sa pred nami objavila asi meter veľká diera v stene. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že tá diera mala slúžiť presne takým situáciám, aké nastali.
Štvornožky sme sa predrali cez dieru v stene. Bol tam malinký priestor. Natesno sme sa naukladali k sebe. Mama nás vo veľkom objatí držala každú z jednej strany. Otec sa sklonil a vliezol do diery. Polovicou tela bol dnu, dýchal zhlboka a riekol: „Zostaňte tu, pokým sa zotmie. Nech sa bude diať čokoľvek, nevychádzajte! Buďte ticho ako myšky! Je to dôležité! Za žiadnu cenu ani muk, rozumiete?! Mám vás rád dievčatá. Poslúchajte mamu a buďte dobré!“ Svojimi pľuzgierovými drsnými rukami pohladil naše tváre. Mňa a sestru pobozkal na líčko. Mamu bozkal na ústa a dodal: „Postaraj sa o ne a nedovoľ, aby im bolo ubližované. Ľubim ťa a navždy budem!“ Nikdy nezabudnem na tú jeho od uhlia ufúľanú tvár a tie veľké slzami naplnené zelené oči, ktoré svietili ako biele svetielka v tme, keď sa s nami lúčil.
Ostali sme ticho sedieť v malej kobke. Počuli sme otca, ako zahrabáva vchodovú dieru uhlím. Jedna stena bola vyhotovená z dreva, takže som mohla cez malú štrbinu vidieť von smerom na príjazdovú cestu. Sedeli sme potichu v špine a prachu. Neviem ako dlho sme tam boli, keď sa z diaľky ozval zvuk motoriek. Pritisla som oko ku štrbine, aby som videla, čo sa bude diať. Boli to dve motorky, obe s postranným vozíkom. V nich sedeli ľudia odetý do zelených uniforiem. Vyzerali veľmi nepríjemne. Mala som z nich zlý pocit, hoci som ich nepoznala. Na hlavách mali barety ohnuté na ľavú stranu. Tí čo sedeli v bočných vozíkoch, v jednej ruke zvierali zbrane, v druhej vodítka, na ktorých konci boli za obojok prichytené obrovské biele psy. Keď odstavili motorky na príjazdovej ceste, priviazali psov o dve žrde, medzi ktorými sme mali natiahnuté lano a zvyčajne na ňom sušili prádlo. Dve biele ozruty neustále štekali. Mama si nás obe pritisla ešte bližšie k sebe a rukami nám zakrývala ústa, aby sme zo seba nevydali ani len hlásku. Neviem, či aj mama so sestrou videli zo svojej pozície cez štrbinu von, ale ja som videla. Keď na to tak spomínam, urobila by som lepšie, keby som sa ta nedívala, no ja som vtedy nemohla odolať, zvedavosť ma premohla.
Videla som ako otec beží privítať nechcenú návštevu tak, ako sa patrí. Bežal smerom k nim, v rukách niesol krčah vody, v tej druhej drevený podnos, kde bola nasypaná soľ a štyri krajce chleba.
Keď sa priblížil úplne k nim, zdvorilo sa pozdravil. Aj popri stálemu štekaniu, som rozumela, čo hovorí. „Dobrý deň. Vitajte na mojom skromnom statku. Prosím, ponúknite sa.“ Napriahol ruku s chlebom a soľou. Jeden z vojakov naňho prehovoril v cudzom jazyku a vrazil doňho tak silno, že otec v okamihu padol k zemi. Keď sa opatrne postavil, začali po ňom kričať. Nevedela som, čo mu vravia, ale krútil hlavou na nesúhlas. Mojim telom prebehla vlna chladu. Triasla som sa. Znova odporný krik. On opätovne nesúhlasí. Jeden z vojakov mu v tej chvíli vrazil opačnou stranou samopalu do tváre. Zrútil sa k zemi. O niekoľko sekúnd sa prebral. Pomaly vstával, tvár mal celú zakrvavenú. To už dvaja z vojakov vtrhli do domu. Ozýval sa strašný rachot. Rozbíjali, plienili. Kričali jeden na druhého. Očividne niečo hľadali. Jeden z nich vykopol dvere na miestnosti, kde sme sa za kopou uhlia a falošnou stenou skrývali, no uhlie neodhadzoval. Mali sme šťastie. Iba hrubým hlasom skríkol na toho druhého a odišiel. Medzitým si tí dvaja, čo zostali s otcom, z neho začali robiť srandu. Pozeral do zeme, zatiaľ čo oni ho s chuťou fackali. Podľa tónu ich hlasov súdim, že mu nadávali, vysmievali sa mu. On len nehybne stál.
Humbuk v dome ustal. Vojaci sa rýchlym krokom vracajú k dvom fackajúcim kolegom a počas chôdze niečo vykrikujú. Jeden z nich mával malým papierikom nad hlavou. Keď prišli k trojici, podali papierik jednému z vojakov. Asi to bol ich šéf. Po chvíli opäť otcovi uštedrili úder do hlavy, po ktorom sa len veľmi ťažko dvíhal zo zeme. Keď sa pozviechal a postavil na nohy, začali kričať ešte viac. Ukazovali mu ten papierik, no on stále krútil hlavou. Potom urobil gesto, ktoré som v tom čase nechápala. Jedným prstom si prešiel po krku, akoby chcel posunkami naznačiť niekoho smrť. Ten ich šéf mu však stále nechcel veriť, kričal, rozhadzoval rukami. Otec dívajúc sa do zeme krútil hlavou. Odrazu sa urevaný vojak ukľudnil, chvíľu predýchaval svoj agresívny výstup. Potom mu s úsmevom podal papierik, potľapkal ho po ramene a bez slova sa dal na odchod. Dvaja vojaci išli po psy, ktoré neustále štekali a chceli na otca zaútočiť. Len s ťažkosťami sa vojakom darilo ich zvládnuť.
Keď už boli pri svojich strojoch, otočili sa. Šéf ukázal prstom smerom k hore, ktorá stála napravo od otca. Otec držiac papierik v ruke nechápavo pozeral smerom k nim. Vojak prepukol v smiech. V sekunde aj ostatní. Rukou dal pokyn ostatným. Tí pustili popruhy. Dve biele beštie sa dali do behu smerom k otcovi. Utekal k hore, čo mu sily stačili, no nestihol dobehnúť. Jeden zo psov sa mu zahryzol do nohy. Zreval od bolesti. Vtedy padol k zemi. Druhý mu začal obhrýzať tvár. Ten krik, ktorý otec vydával, sa nedá opísať. Plný beznádeje, bolesti. V dlhých pauzách sa ozýval dole dolinou, zatiaľ čo vojaci sa v smiechu zabávali na tomto krvavom predstavení. Ani som nedýchala. Moje oči zaliali slzy. Mama nás držala pevne s rukou na našich ústach. Ochvíľu, keď už otec ležal nehybne na zemi, prišiel jeden z nich a akoby nič, bez slova strelil otca do hlavy. Vtedy ma trhlo, prebehla mnou ďalšia vlna mrazu a v bruchu som cítila nepríjemný pocit. Pozreli sme s mamou a sestrou na seba. Všetci sme tíško plakali. Nemohli sme si dovoliť, aby nás počuli, pretože by nás podobný osud čakal tiež. Vojak zobral psy, odviedol ich k motorkám. Dali sa na odchod.
Ešte dlho sme sedeli bez slovka v tichom vzlykaní a so sestrou pozerali jedna na druhú. Mama sa nás snažila upokojiť, no stále sme sa triasli. Šepkala nám, že všetko bude v poriadku.
Po zotmení prišli susedia z dediny vyzvedať, čo sa stalo. Mama nás chytila za ruku a podala jednej z nich, ktorá nás vzala k sebe domov. Keď sme odchádzali z našeho statku, otočila som sa. Videla som mamu kľačiacu pri otcovom tele. Plakala. Ach ako veľmi plakala. V ruke zvierala ten papierik.
Deti! Ten papierik bola fotka našej rodiny.“ Babka ukazuje prstom nad seba, kde je zarámovaná stará špinavá čiernobiela fotka dvoch vysmiatych dievčat a ich rodičov. Zub času sa na nej podpísal hrubým písmom, ale stále sa dali jasne rozoznať jednotlivé osoby. „Táto jediná sa zachovala,“ vraví starenka trasúcim sa hlasom. „Až potom som sa dozvedela, že rodičia všetky naše obrázky, fotky, písanky narýchlo spálili a naše šaty hodili do studne, aby ich vojaci nemohli nájsť.“
Rozprávanie prerušili otvárajúce sa dvere izby. „Deti, neotravujte babku! Potrebuje oddychovať. No tak šup šup, ideme na dvor,“ hovorí im mama. „Danka, nechaj ich veď mi len robili spoločnosť.“ „Ja viem mama, ale vieš predsa, čo ti povedal doktor. Máš oddychovať! Nenamáhať sa!“ Každé z detí jej uštedrilo vrúcne objatie a pusu na tvár. „Ešte prídem,“ povedala dcéra a odviedla deti na dvor.
2025 ©