Cesta domov

„Čau!“

„Ahoj! Si v poriadku? V telefóne si znela vystrašeno.“

„Áno, to je pravda. Bola som dosť rozrušená, ale už je to lepšie.“

„Čo sa stalo?“

„Nebudeš mi veriť, ale stala sa mi včera v noci naozaj dosť čudná vec. Ani som kvôli tomu nemohla zaspať.“

„Hovor!“

„Pamatáš si, ako som sa po polnoci od vás odpojila s tým, že idem domov?“

„Áno! Zachytila som to, ale myslela som, že ti len prišlo zle z toho všetkého, čo sa popilo.“

„Ááále, prosím ťa! Mala som len vodu a čaj. Nemala som na nič chuť, po tom čo sa nám stalo. Len som sa chcela odreagovať a nachvíľu vypnúť v spoločnosti kamošov.“

„Áno! Počula som, že vás vykradli. Ako to celé zvládaš?“

„Už je to lepšie, no stále neviem pochopiť, prečo práve my? Veď nie sme ani bohatý, ani ničím iným zaujímaví.

Ale späť ku včerajšku.

Predpokladám, že ste ešte pokračovali a išli do Admirálu. Je to tak?“

„Áno, ale v takej zime sme radšej mali ísť domov. Tá cesta boli hotové galeje. Veď vieš, ako to chodí, keď má človek nutkanie nekončiť so zábavou. A my sme sa dobre bavili! Škoda, že si s nami nebola, bola celkom sranda.“

„Chápem, no ja už som nemala chuť nikam chodiť, len sa zababušiť do deky a ticho premýšlať nad tým, ako ďalej. Aj kvôli tomu som nič nepila. O to viac sa mi celý sled udalostí zdal neuveriteľnejší.“

„Pre Boha! Čo sa ti stalo?“

„Necháš ma pokračovať, alebo mi furt budeš skákať do reči?!“

„Prepáč, už som ticho.“

„Po tom, ako som odišla z kaviarne, namierila som si to smerom k synagóge. Zvyčajne si tade skracujem cestu. Bola príšerná zima, to máš pravdu. Padla hustá hmla a aby toho nebolo málo, svetlá v parku nesvietili. Asi kvôli tej poobedňajšej búrke. Ani sa moc nečudujem, keď mestu každá oprava trvá hrozne dlho. Takmer nič som nevidela. Vytiahla som mobil, vypla hudbu a svietila si ním na cestu. Trochu som pridala do kroku. Zamyslená som sa započúvala do zvuku mojich nohavíc. Ako sa jedna noha obtiera o druhú. Tento zvuk prehlušovalo len moje parou obohatené dýchanie.

Keď som prešla cez mostík nad jazerom, potom hore schodmi, započula som divný zvuk. Znelo to ako vzlykanie. Otáčala som sa dookola, ale cez tú hustú hmlu som nič nevidela. O chvíľu plač ustal. Šla som ďalej.

Zrovna som prechádzala okolo vchodu do synagógy, keď sa zase ozval plač. Tentokrát silnejší a naliehavejší. Stále som nikoho nevidela, ale pokračovala som za zvukom. Nemohla som odísť s vedomím, že niekto možno potrebuje pomoc, hoci som sa dosť bála. „Čo ak tu nie som sama a popri obeti, narazím aj na jej útočníka?“ znelo mojou mysľou. Pre istotu som vo vačku zvierala najostrejší kľúč, aký mám, keby ma nedajbože chcel niekto napadnúť. Ja viem! Nič moc zbraň, ale na prekvapenie dotyčného a môj následný útek by to mohlo stačiť.

Plač silnel. Teda. Hmmm... Nebolo to úplne hlasné do uší bijúce plakanie, skôr vzlykot, ktorý pretínalo tiché smrkanie do seba.

Otočím sa vpravo a kúsok od najstaršieho stromu na malom pníku sedí nejaká bledá postava. Bola schúlená do klbka. Rukami si obopínala prsia. Husté tmavé vlasy jej zakrývali tvár. Podišla som k nej, popritom som hlasne zvolala: „Je tam niekto?“

Bez odpovede.

Pristúpila som bližšie.“

„Kto to bol?“

„Sedelo tam na kosť premrznuté mladé dievča. Nechápala som, ako môže v takej zime sedieť na tak vlhkom a studenom pni. Vieš, čo bolo na tom najhrozivejšie?“

„Čo?“

„Bolo úplne nahé!

Stála som tak dva metre od nej, keď som sa jej spýtala, či nepotrebuje pomoc. Ani sa nepohla, pokračovala v plači. Trochu som zvýšila hlas, lebo sa zdalo, že ma nepočula. „Haló! Stalo sa ti niečo?“ Žiadna reakcia. Prišla som úplne k nej a položila jej ruku na rameno. Zľakla sa ma a trhlo ju. Ako keby sa prebudila z nočnej mory. Bola studená ako ľad. Hrozne s ňou klepalo. Zachytila som aj drkot jej zubov. Svojim prerušovaným a rýchlym dychom vytvárala malé obláčiky pary. „Úbohé premrznuté stvorenie,“ pomyslela som si. Nadvihla hlavu. Veľké hnedé a uplakané oči sa vynímali na bielej pehatej tvári. Fialové pery napovedali, že tam sedí už strašne dlho. Všimla som si, že má kolená aj dlane špinavé od hliny a trávy. Mala ju aj za nechtami.

Bola mladá. Mohla mať maximálne pätnásť rokov.

Okamžite som si vyzliekla kabát a prehodila ho cez ňu. Chvíľu som jej šúchala rukami celé telo, aby sa aspoň trošku zahriala. Opakovala som jej, že už som tu, že už bude všetko dobré.

„Povieš mi, čo sa ti stalo? Potrebuješ pomoc?“

Jemným, no chvejivým a usopleným hlasom mi hovorí: „Neviem nájsť svoje šaty. Nevidela si ich?“

„Nie, ale pomôžem ti ich nájsť, dobre? Pamatáš si, kedy a kde si ich mala naposledy?“

„Ja neviem. Nepamätám si.“ Znovu sa rozplakala.

Utešovala som ju a nabádala, aby sme išli hľadať spoločne. Jednou rukou som svietila na cestu, druhú som mala v jej zovretí. Držala ma pevne. Jej ruka ma nepríjemne chladila. Pozerali sme všade, no po šatách ani chýru ani slychu.

Prešli sme okolo celej synagógy a keď už sa všetko zdalo byť beznádejné, zbadala som v hustých kríkoch nejaký odraz. Niečo sa tam lesklo. Kríky však boli nepriechodné. Bola tam len malá diera v priemere asi jedného metra. Povedala som jej: „Buď tu a nikam nechoď! Vleziem tam a ak sú tam tvoje šaty, budem ti ich podávať, dobre?!“

„Dobre!“

Štvornožky som sa zaborila do kríkov.

„Počkaj! Myslím, že by to mohlo byť ono.“

Videla som kôpku nejakých látok.

Boli dosť ďaleko. Zdalo sa, akoby sa stále vzďalovali. Vymrštila som sa celou silou a schytila jeden kus.

„Mám ich!“ Vykríkla som radostne. Otočila som sa na dievča, ktoré sa po prvýkrát usmialo.

Vyzeralo to tak, že tam boli schované tri kusy oblečenia. Prvú som podala bielu, no teraz dosť špinavú látku, ktorá nápadne pripomínala spodničku. Zdalo sa mi hrozne divné, že by niekto v tejto dobe nosil podobné veci, ale keď som ju ukázala dievčaťu s otázkou, či je to to, čo hľadáme, súhlasne prikývla. Otočila som sa, opäť štvornožky zapadla do kríkov a naťahovala sa po ďalší. Bol to šedivý skôr kus handry z vrecoviny ako šaty, ale podala som jej ho. Zostala tam ešte hnedá vestička vystlaná vlnou. „Toto ju zahreje trochu viac,“ hovorila som si pre seba. Podala som jej ju a naposledy som sa sklonila do kríkov, aby som skontrolovala, či som tam niečo nezabudla. Posvietila som si a zase sa niečo zalesklo. „Ešte tu je niečo,“ informovala som dievča. Keď som sa doplazila bližšie, nemohla som uveriť svojim očiam.

„Čo?! Čo si videla?!“

Bol tam! Môj náhrdelník po babke. Jediná spomienka na ňu, jediný rodinný klenot, ktorý mi po nej zostal. Presne ten, ktorý nám minulý týždeň spolu s ostatnými vecami ukradli z bytu. Pevne som ho chytila do dlane. Otočila som sa na dievča s natiahnutou dlaňou, v ktorej som ho držala. „Maličká, pozri, čo som tam...“

Nestihla som dopovedať.

Dievča zmizlo! Ostal po nej len môj kabát na zemi.

Obzerala som sa, no ona nikde. Za tak krátky čas nemohla ujsť. A keby aj, počula by som jej kroky. Okrem tých kríkov tam nebol strom, za ktorý by sa mohla schovať, celé okolie zývalo prázdnotou.

Jednoducho zmizla!

Magduš, poviem ti, že nič podobné som ešte v živote nezažila.“

„To je neuveriteľné! Milá moja! Ty si včera zažila Bardejovskú Barboru.“

„Kto to je?“

„Skôr sa spýtaj, kto to bol?“

Snáď mi nechceš povedať, že už nežije a ja som videla jej ducha?!“

„Neviem!

Ani neviem, či je tá historka pravdivá, ale povráva sa, že už dlhé roky táto Barbora, hľadá svoje šaty, ktoré před ňou ukryl bohatý kupec. A tomu, kto jej pomôže nájsť šaty, ona pomôže nájsť Bardejovský poklad. Každý si myslel, že to budú peniaze alebo zlato, ale ty si našla iný poklad. Svoj osobný poklad. Nenahraditeľnú spomienku na babku.“